Nepremárni najkrajšie roky sebakritikou

napísala Sabina Parimuchová

Málo sa oceňuješ. Áno, ty. S tebou hovorím. Kedy si sa naposledy pozrela do zrkadla a zložila si kompliment? A precítila si ho? Bola to ozajstná pochvala, alebo iba prázdne reči? Keď sa obzriem okolo seba, vidím toľko nádherných a žiarivých bytostí. No všetci akoby voči vlastnej kráse oslepli.

Niekoľko dní dozadu som prechádzala chat v Messengeri a pozerala si staré fotky. Natrafila som na polminútové video, asi šesť rokov staré. Ja a moje dve najlepšie kamošky sme sedeli na deke, fajčili a kecali – len tak o živote. Jedna z nich zachytila môj dvadsaťsekundový monológ o nejakej somarine. Prekvapene som sa pozorovala. Vyzerala som tak prirodzene, žiarila zo mňa sebaistota. Bola som krásna. A myslíte si, že som sa tak v tom okamihu, na sklonku leta na zarastenej lúke u nás v dedine, naozaj cítila? Samozrejme, že nie.

Vadilo mi toľko vecí. Vyčnievajúce brucho, veľké uši, široké ramená.

Mohla by som vám vymenovať tak sto plus trinásť svojich nedostatkov. A to sa stále bavíme iba o fyzickej stránke. O tej psychickej radšej ani nebudem začínať..

Chvíľu som nad tým rozjímala. Sme my ženy naozaj večne nespokojné s tým, aké sme? Príde niekedy moment, kedy začneme byť spokojné? Existuje vôbec ten “bod blaženej spokojnosti”?

Nemyslím si. Táto trasa je bez cieľa. Vidím to všade naokolo. Jana sa mi sťažuje na pleť, má ju “hroznú”, Lucia plače, že má mľandravé stehná, Ivana rieši vrásky na krku, Karolína narieka, že Boh sa na ňu pohneval a nadelil jej malé prsia. Fakt. Večný šum ženských sťažností. Sme jednoducho jedna veľká chodiaca masa nedokonalosti.

Naháňame sa za prázdnou fyzickou krásou.

Stresujeme sa kvôli nej. Podceňujeme. No nakoniec je aj tak ona víťazkou. Keď sa rozhodne odísť, tak sa jednoducho vezme a nám ostanú iba oči pre plač. Pretože na sklonku našej mladosti bude každá z nás majiteľkou mľandravých stehien, vráskavej tváre aj krku a ovisnutých pŕs. 

Nikto z nás nie je vyvolený. Jasné, možno krémiky proti vráskam zaberú a budeme vyzerať o päť rokov mladšie ešte ďalších päť rokov. No pred starobou a “nedokonalosťami” neutečieme. Honba za “ideálom krásy” tak prosto stráca zmysel.

Teraz vám nehovorím, prestaňte si holiť nohy, milé dámy, vyhoďte všetku svoju kozmetiku a buďte prirodzené. Nie som predsa šialenec! Iba sa snažím povedať: “Poľavme, prosím. Neklaďme na seba tak vysoké nároky. Skúsme na seba pozerať s láskou v srdci, nie kritikou v oku.

Koľko momentov v živote stráviš nad myšlienkou, že nie si dosť pekná? Že máš priveľa nedostatkov? Stavím sa, že viac, ako by si mala. Ja som potrebovala vidieť šesť rokov staré video, aby som si všimla, aká pekná som bola na tej míle vzdialenej lúke. Trvalo mi šesť rokov priznať to. A teraz cítim hlbokú ľútosť. Keby som to vedela vtedy, možno by som sa mala radšej, možno by som na seba nebola taká prísna. 

Myslím, že každá žena (pravdepodobne aj muž) má vo svojom živote obdobie alebo vek, kedy je najkrajšia. Ja som si tým svojím prešla bez toho, aby som si ho patrične vychutnala. Aby som to precítila, uznala, pochválila sa a nehanila. 

A to ma privádza k myšlienke:

Budem si o šesť rokov pozerať znova svoje vtedy už staré fotky a videá a natrafím na nejaké zo súčasnosti? 

Možno si až vtedy všimnem iskru, ktorú som mala, vzpriamené ramená, jemný úsmev na tvári, charizmu. Možno sa na seba pozriem a nechápavo zakrútim hlavou. “S čím som, preboha, bola nespokojná? Veď teraz som na tom omnoho horšie.” 

A roky mladosti mi pretečú pomedzi prsty bez toho, aby som si každý rok spolu so zmenou v živote, ktorú mi prinesie, vychutnala. Alebo? Možno by som si jeden kompliment mohla zložiť dnes, a ďalší hneď zajtra. A možno by ste sa ku mne Vy všetky mohli pridať tiež. S istotou vám totiž môžem povedať – ste minimálne o polovicu krajšie, ako si myslíte.

Mohlo by sa ti páčiť aj

Okomentuj

Stránka používa cookies, aby vylepšila Tvoju skúsenosť. Predpokladáme, že ti to nevadí. Ak sa mýlime, môžeš vyjadriť svoj nesúhlas. Potvrdiť Čítaj viac