Nežné krídla motýľov
hodváb prepletených snov
na ich vláknach odletíš
do ríše , kde zľahka spíš.
Uvidíš tam zhora malú Zem,
vyzerá byť krehká bodka len.
Nebadať tam temno tohto sveta,
na to motýľ privysoko lieta.
Necítiť tu bolesť ani rany,
vidieť iba obraz, čo ťa nevie zraniť.
Žiadne vojny, choroby a strach,
nič z toho tu niet , keď letíš na krídlach.
Nevidno z výšky zánik tejto krásy,
pre krutú ľahostajnosť ľudskej rasy.
Netušiť pohromu, čo sa na Zem rúti,
z výšky stále rovnako sa krúti.
Svojho motýľa každý by mal mať,
nechať sa odniesť do výšin a ticho pozerať.
S údivom vnímať krásu toho sveta,
hojdať sa vo vánku, vo výšinách lietať.
Pochopiť tú krehkosť, ktorá upadá,
spraviť drobný skutok, ktorým jej nádej dá.
Nádej na záchranu krídel motýľov,
prinavrátiť krásu, nielen v ríši snov.
Autorka: Stanka Kolesíková
