Máš šesť. Stojíš v obchode a tvoje detské oči sa žiadostivo upierajú na novú bábiku. Štýlovú česaciu hlavu. Alebo vymakanú hračkársku motorku. Hocičo, po čom tvoje srdce túži tak silno, že máš pocit, že pukne, ak to nebudeš mať.
Mamine “Nie, zlatko, máš toho veľa,” berieš ako ultimátnu zradu. Odchádzaš z obchodu s plačom a máš pocit, že tvoj život končí. Jednoducho si nedostala to, čo si chcela. A to je naozaj veľký problém.
Neskôr sa dostávaš do veku, kedy strašne potrebuješ novú sukňu. Odísť z disky najskôr o polnoci. Neísť do školy a ostať doma s bolesťami brucha. Alebo záujem toho rozkošného suseda.
Ale jednoducho práve teraz nemôžeš. Nemáš to. Zisťuješ, že svet sa len tak nezastaví a neskáče tak, ako povieš. A to ťa stále neuveriteľne hnevá. Ale keď raz budeš dospelá. Jóóój, moja zlatá. To si budeš robiť, čo chceš. Všetko si kúpiš. Všade pôjdeš. A naozaj ťa nič trápiť nebude. Už len pár rokov, a nadobro skoncuješ s tým večným prispôsobovaním.
Dospelácke ródeo
Tých “pár rokov” však ubehne rýchlejšie, ako čakáš. Si veľká, rozumná a néééuveriteľne vyspelá. Avšak, namiesto pečených holubov na tanieri, čokoládových fontán a zdvorilého oslovovania “Vaša výsosť”, sa dennodenne ocitáš niekde uprostred takého toho šialeného dospeláckeho rodea.
Niekedy vstávaš do práce, aj keď sa ti úplne nechce. Nové kreslo z výkladu si tento mesiac naozaj nemôžeš dovoliť. S tým pekným týpkom z električky sa už nikdy neuvidíš. A dnes si musela absolvovať celú fúru neuveriteľne nudných stretnutí, a to aj napriek tomu, že by si najradšej ostala zahrabaná doma pod dekou.
Vyrástla si. No zo dňa na deň si sa nestala kráľovnou sveta. Niekedy sa toho býka držíš zubami nechtami a dávaš to len tak-tak. Inokedy z neho proste spadneš. A sú dni, kedy sa rozhodneš, že na neho ani nevylezieš. Ako sa teda popasovať s tým, že život nie je vždy taký, ako chceme?
Dospelosť neznamená, že dostaneš všetko, po čom túžiš..
Neznamená to však ani to, že zrazu zázračne prestaneš chcieť. Fígeľ je v tom, zvládnuť svoje túžby s takým tým vnútorným kľudom. Je to o tom, povedať si “Je to, ako to je” a s pokorou prijať veci, ktoré nemôžeš zmeniť. Akceptovať to, že sa ti niekedy nedarí. Sem-tam uprednostniť pocity druhých pred tými svojimi. Zároveň sa neprestávať snažiť zmeniť to, čo ovplyvniť môžeš.
Nezostávaj zaseknutá v túžbach, snoch a predstavách. Bojuj. Nenechávaj nejaké pochabé “čo ak” a “raz” rozhodovať za seba. Pretože si silná. Samostatná. Napreduješ. Vzdelávaš sa. Rozhoduješ sa. Vnímaš sa. A presne to sa volá dospelosť.
