Dovoľte mi, prosím, pustiť si žilou

napísala Monika Mizeráková

Dovoľte mi, prosím, pustiť si žilou.
Ale len na papieri,
lebo z akéhokoľvek fyzična mám strach.
Lebo akýkoľvek ich dotyk nerozbúril hladinu.
Lebo len jeden jeho pohľad rozpútal ohne
a preniesol ich z neba do pekla,
aby tam schladili diabla, ktorému bolo príliš horúco.

Dovoľte mi, prosím, pustiť si žilou.
Ale len tak, aby som nevstúpila k bránam mániodepresie.
Lebo som len študent
s ubytovacím štipendiom
a štipendiom za výskum
a výplatou od farmaceutického gigantu, mýliaceho si opiáty s nesteroidmi
a peniazmi od rodičov,
ktoré si odkladám na stavebné sporenie – na červený domček, aký nosím na ušiach,
a som taký malý umínený fracek, takže rozhadzujem
a na antidepresíva mi už nič nezvýšilo.

Dovoľte mi, prosím, pustiť si žilou.
A tou červenou si sfarbiť moje hnedé vlasy.
Boli hnedé, nie plavé!
To spoznáte podľa môjho obočia
a ja tak zistím, či mi hľadíš do očí a spoznávaš ma
alebo ma len pozoruješ.
Alebo ma len chceš.
Alebo ma miluješ.
Alebo ma chlácholivo nenávidíš.

Dovoľte mi, prosím, pustiť si žilou.
Lebo sa chystám zúfalo vyžadovať vašu pozornosť.
Pretože v divadelnom krúžku som skončila pred dvanástimi rokmi.
Presne toľko rokov nás oddeľuje, oddeľovalo a bude oddeľovať.
A pretože ma nikdy nedonútiš pokľaknúť.
A pretože ma nikdy nedonútiš nenávidieť ťa
a pochybovať o tvojich úmysloch,
lebo by si ma tým nútil pochybovať o mojich rozhodnutiach

– a to by som ti neodpustila

Dovoľte mi, prosím, pustiť si žilou.
Lebo strácam svojho učiteľa,
muža, ktorý mi chcel byť priateľom,
svoju fyzickú potrebu nadýchnuť sa
a potom vydýchnuť oxid uhličitý,
ktorého nadbytok ma zadúša.
Pretože som nahliadla pod povrch a rozšírilo mi to zreničky v mydriáze.
Pretože som sa utopila v mori
a potom prstami prechádzala po pšeničných klasoch.
A preto lebo som svojou nadutosťou chcela ovládnuť svet
a s ním teba!
A ty by si nepokľakol.
A ja by som nepokľakla.
A len by sme obaja stáli a báli sa narušiť to ticho,
čo sme medzi nami rozpútali.

Tisíckrát vyslovená lož sa stáva pravdou
a tak deň čo deň po tisíc dní vyslovím:
Nemilujem ťa!

Dovoľte mi, prosím, pustiť si žilou.
Lebo som ho urazila, ponížila, pokorila a chcela školiť.
Lebo som sa urazila, seba ponížila, pokorila a nechala sa školiť.
Pretože vo vzduchu visí urážka, za ktorú som sa neospravedlnila,
nevšímajúc si ju pri ospravedlňovaní toho, čo za urážku nepovažoval.

Tak sploď syna a dcéru a buď šťastný!
Dajte mi chvíľku na dva nádychy a budem sa opäť smiať.
A urobím, čo chceš a budem hľadať, čo som našla v tvojich očiach u iného.
A rozšírim si slovnú zásobu o nové pravdy a klamstvá.
Ak to chceš,
naučím sa to chcieť aj ja.

Mohlo by sa ti páčiť aj

Stránka používa cookies, aby vylepšila Tvoju skúsenosť. Predpokladáme, že ti to nevadí. Ak sa mýlime, môžeš vyjadriť svoj nesúhlas. Potvrdiť Čítaj viac