Videl si už človeka
opájať sa v kráse?
Videl si už takú bytosť,
čo pomaličky stráca hlavu v nesmrteľnej spleti ľudských citov,
kým plynie v čase?
Rozpoviem ti príbeh,
bežne ušiam neprístupný,
o človeku, čo ho krása k hriešnym činom núti.
Kráčal isto vo vidinách jasných nocí,
nespútaný, po polnoci,
nebojácne, vztýčene, nebezpečným nástrahám s odhodlaním naproti.
V sprievode chladných tichých rán,
so slabým svitom slnka na úbočí,
keď sfarbovali jeho lúče perleťovým odleskom svet nekončiaci.
Keď zvukom jediným, čo diaľavy pretínal,
boli jeho verše dávnoveké, ušiam mäkké, spomínal.
V piesňach o láske a odvahe,
kde múdrym a silným šťastie praje,
oddával sa neskonale.
A v tých časoch drsnej krásy nerušenej prírody,
zbadal kľačať v rúchu víly pod tieňom vysokej hory,
jedno dievča spanilé.
Dravé, hravé, nespútané, ktorej oči zrkadlom sa stali
pre jeho srdce hrejivé.
Nežné črty na jej tvári, symbolom jeho piesní kraľovali,
keď zvukom jej slov rozozneli.
Jej krásou sa opíjal, na rukách ju nosieval, zvuk jej mena mu na jazyku doznieval.
Z nebeskej krásy jej úchvatnej persóny
ošalieval.
Až prišiel čas neúprosný,
a na hraniciach dvoch svetov ich srdcia úsvit rozdeliť musí.
Na špičkách tenkých nôh, díval sa, ako uteká mu za horizont krásnej nočnej oblohy.
Za súzvuku piesne noci, mora a slobody…
A tak jasnosť nebies pominula,
keď ho láska k víle za šialenca označila.
Pomätený, blúdil v púšti so srdcom raneným,
ukradla mu jeho dušu svojim činom bezhlavým,
svojím čarom ukrutným…
Nemohol viac dýchať, hlavu stratil v bájach nemenných,
opustený v spomienkach, čo nepustia ho vrátiť sa späť,
do dní svojho šťastia nádherných.
A len čo zaznie úder srdca v piesni jej,
známy hlas opantal ho opäť raz v túžbe nádejnej.
No neprislúcha šťastie im v osud spoločný,
lež donúti ho zdvihnúť ortieľ nad krokom zbytočným.
A v tých očiach, čo jeho srdcu zrkadlom sa stali,
nebadať už odlesk hviezdnej oblohy,
nebadať už života viac,
onemeli,
odpustili,
sčerneli
a zomreli.
A teraz vidíš, na konci riadkov,
ako človek citmi ranený,
zaľúbil sa do prudkej krásky,
no zmenil sa v cit surový.
Videl si už človeka
v celej jeho kráse?
Videl si už takú bytosť,
ktorej hlúposť spočíva v nepoznanej spleti ľudských citov,
kým plače v čase?
Dokončil som príbeh,
každej duši príliš vlastný,
o človeku, čo ho trpkosť k strašným činom núti.
