Stratila som ružové okuliare. Pomôžeš mi ich nájsť?

napísala Simona Porubská

Mala som svoj sen. A stále ich mám veľa. Sen, ktorý som si splnila, už nie je vysnívaný. Nejde o slovnú hračku, myslím to trochu ináč. Všetko sa odohralo vo chvíli, v ktorej som sa ocitla pevne na zemi. Bez ružových okuliarov.

Nevieš, kde sú moje ružové okuliare? Neviem ich nájsť. Prvýkrát som si ich zabudla pri štátniciach, ktoré boli veruže už celkom dávno. 

Bol to moment uvedomia si, že je na čase odštartovať dospelácky život. Ten, na ktorý sme sa ako deti hrali, a o ktorom sme v puberte snívali. Dospelí ľudia predsa môžu všetko, sú slobodní a nemajú žiadne obmedzenia. Pravdupovediac, tešila som sa a netvrdím, že je to zlé, ale… 

Vráť mi, prosím, moje okuliare

Keď som dokončila školu, ostala som prekvapená. Rozhodil ma zhon života dospelých, ktorý bol zreteľnejší v Prahe, v meste mojich snov. Predstavovala som v nej seba, od kedy si pamätám. No niekedy som v dospeláckom svete vo veľkom meste nestíhala držať krok.

Chýbalo mi prechádzať sa po prázdnej ulici. Dokonca občas aj čakať na autobus, ktorý jazdí len päťkrát denne.

Vtedy som mala všetko, čo som vždy chcela mať a určite aj niečo navyše. Chvíľami ma však ovládol pocit, že sem nepatrím. Že neustála honba za niečím nie je to, o čom som snívala.

Ráno bežíme, aby sme stihli metro do práce, v ktorej sa zasa len náhlime, lebo nás ženú. Po práci je fajn ísť rýchlo cvičiť, či posedieť si na víno. Rýchly relax si nie vždy vychutnáme, pretože sa musíme ponáhľať domov – variť, prať, upratovať, venčiť, učiť sa, venovať sa polovičke. Pozriem sa na hodinky, je tu polnoc, čas, kedy chcem vypnúť a pospať si. A ďalší deň kolobeh začína odznova.

Možno som bola jediná naivná so skreslenou predstavou o živote, no v mojej dospeláckej rozprávke to bolo inak.

Môj svet je opäť ružový

A teraz malý update. Všetky odseky vyššie ležali v zložke “zo šuflíka” asi 18 mesiacov. 

A ja som si odvtedy zvykla. Niekedy ma až udivuje, čomu všetkému sa človek vie prispôsobiť. A tým fakt nemám na mysli ruch mesta či dokončenie školy.

Naučila som sa skĺbiť všetko, čo ma napĺňa a dobíja. Dlho som tápala, ale nakoniec som na to prišla.

PRIORITY.

Vďaka nekonečným hodinám premýšľania, čo mám so sebou vlastne robiť, som postupne začala selektovať. To, na čom mi v živote záleží, a naopak, to, čoho som ochotná sa vzdať, aby som mohla napredovať.

Namiesto toho, aby som bola vždy a všade tam, kde to je cool, si radšej otvorím knihu alebo sa venujem vlastným nápadom. Všetko vyvážene v rámci normy.

Chcem tým všetkým povedať len toľko, že aj keď realita niekedy vyzerá inak ako predstava, ktorú sme si vysnívali, príjmime ju. Nájdime v nej to pekné, povzbudzujúce, niečo, z čoho dokážeme ťažiť. Momenty, ľudí, miesta a veci, za ktoré som vďační. 

Mohlo by sa ti páčiť aj

Okomentuj

Stránka používa cookies, aby vylepšila Tvoju skúsenosť. Predpokladáme, že ti to nevadí. Ak sa mýlime, môžeš vyjadriť svoj nesúhlas. Potvrdiť Čítaj viac