Keď si uvedomíme, že na maličkostiach záleží

napísala Sabina Parimuchová

Ešte pred týždňom…

Ešte pred týždňom sme riešili, že práve skončil víkend a my musíme do práce. Že sme vynechali deň v posilňovni. Kam skočíme s kamoškou na víno a ako strávime sobotňajšie popoludnie..

Život bežal úplne normálne. Nudne, rutinne, vzrušujúco.

Mali sme možnosti. Stovky možností. Mohli sme vycestovať do Kanady, zájsť na pizzu do toho úchvatného talianskeho bistra, vychutnať si cappuccino v obľúbenej kaviarni, nájsť si novú prácu, skočiť na najnovší film do kina, sedieť na lavičke v parku a zapáliť si cigaretu…

Mali sme všetko..

Mohli sme sa napiť z kamoškinho drinku a dať jej ochutnať z toho svojho. Alebo zdieľať fľašu vína na lavičke. Držať sa za ruky. Objať starú mamu. Smiať sa na plné hrdlo. A vidieť široký úsmev človeka kráčajúceho vedľa nás. Polovicu tváre nám nezakrývalo rúško, respirátor ani šatka.

Ukazovali sme tvár svet a svet ukazoval svoju tvár nám..

Mohli sme sa prihovoriť cudzincovi na ulici. Byť priateľskí a získať priateľa. Opýtať sa na cestu ženy postávajúcej na rohu. Zabehnúť do obchodu po kyslú smotanu alebo pivo bez toho, aby sme hlúpo riskovali… 

Toľko vecí bolo normálnych..

Ale dnes je všetko inak..

Už nemôžeme byť priateľskí, ani sa usmiať na okoloidúceho. Namiesto toho sa mu vyhneme oblúkom – dva metre odporúčajú. Musíme byť zodpovední a opatrní. Musíme zmeniť svoj životný štýl. Aby sme pomohli spoločnosti, našim blízkym, svetu. 

Všetko kvôli lepšiemu zajtrajšku.

Ak sa teda znova chceme tešiť zo sveta, ktorý si pamätáme. 

Z dokonalého včerajška. 

Musíme zaťať zuby a prekonať toto ťažké obdobie. Ťahať za jeden povraz a so svojimi blízkymi byť aspoň duchom a v srdci, keď ich už nemôžeme potešiť fyzickou prítomnosťou.

My ľudia sa učíme cez bolesti. Málokedy si uvedomíme, ako dobre sa máme, keď je svet zaliaty slnkom.. A to nám COVID-19 umožní – oceniť naše doterajšie životy.


Čo nás pandémia môže naučiť?


Nič nie je samozrejmosť

Drvivá väčšina z nás je neuveriteľne bohatá. Žijeme v luxuse. Obklopení láskou, možnosťami a svetom, ktorý nám dovoľuje pracovať na sebazlepšovaní. Máme prístup k internetu a informáciám, ktoré trvalo zhromaždiť roky a stáročia. Môžeme študovať, kde chceme, bez ohľadu na pohlavie, náboženstvo či národnosť. Môžeme randiť a zamilovať sa bez strachu z toho, že nás zavrhne vlastná rodina alebo priatelia. Môžeme si budovať kariéru v akomkoľvek odbore. Môžeme cestovať, poznávať nové kultúry, ľudí, prežívať dokonalé momenty a vytvárať si nádherné spomienky. Dnešný svet je na nás v mnohých ohľadoch mierny. Omnoho miernejší ako bol pred takými sto rokmi..

My ľudia sme zvláštni. Ono to ani nie je tak, že si neuvedomujeme, ako dobre nám je. Že máme milujúcu rodinu, prácu a chlieb, priateľov, spoločenský život a zdravie. Kdesi hlboko v sebe tušíme, že by sme mali pociťovať vďačnosť. No myslíme si, že máme dostatok času prejaviť ju. Dnes teda môžeme byť nespokojní. A vlastne aj zajtra. Môžeme riešiť malichernosti a sťažovať sa na to, že vonku znova sneží, že nám nepridali v práci toľko, koľko sme chceli, alebo sa pohádať kvôli nevymenenej žiarovke. Dnes si môžeme dovoliť byť chladní a neprejaviť lásku, neukázať to, ako nám na druhých ľuďoch záleží. Veď aj zajtra je deň. Vlastníme predsa nekonečno.. Tak kde sa ponáhľať?

Dostávame facku

Pády bývajú tvrdé. A myslím, že teraz si mnohí z nás rozbili kolená. Novým fungovaním spoločnosti sme všetci utrpeli rany. A hoci veríme, že koniec je v dohľadne, nikto nevie, kedy konečne otvoríme to vychladené šampanské, zatancujeme si na uliciach a budeme kričať, že sme porazili koronavírus, že nás žiadna pandémia nezlomí. Znova otvoríme hranice a začneme sa usmievať na okoloidúcich o čosi vrelšie ako predtým…

Zatiaľ tu ale stále máme dnešok..

Prejavme vďačnosť

Nič, čo v živote máme, nie je samozrejmosťou. Niekto pred nami vynaložil obrovskú kopu energie na to, aby sme sa mali dobre. Za jazyk vďačíme Štúrovi, za svetlo Edisonovi, za vzdelanie rodičom. Možno nás pandemické obdobie naučí vďačnosti a pokore. A možno, keď sa konečne skončí, stanú sa z nás o čosi lepší ľudia. Takí, ktorí slovo ďakujem precítia v srdci.

Nemáme všetko pod kontrolou

Život je ako počasie

Väčšinu dní máme bezvetrie. Tu a tam nás ovanie ľahký vánok. Občas nás prekvapí silný vietor. Poniektorí z nás majú skúsenosti s tornádom. Niekoho tornádo zlomí, niekto zatrpkne, iní sa pozviecha a čosi naučí.. Teraz tornádo zasiahlo nás všetkých. Prišlo nečakane. Nepočítali sme s ním. Pácha škody na našich vnútorných a vonkajších životoch a nám neostáva nič iné iba ho v bezpečí prečkať…

Môžeme mať dokonalé životy, plné radosti a úspechu. Mať pod kontrolou všetko – každý krok, každú minútu svojho času využívať efektívne. Snažiť sa byť lepším človekom, budovať si lepší život. No a v tom nám tornádo strhne strechu nad hlavou. Príde udalosť, ktorú nedokážeme ovládať. A všetko sa ňou zmení. Či chceme, alebo nie.

Prijmime neistotu

Svet je plný tornád a situácií, ktoré neovplyvníme. Už zajtra môže byť všetko inak. Istota je len ilúzia, ktorú sme si my ľudia vytvorili. A preto máme dve možnosti. Môžeme sa trápiť, plakať a pevne sa tej našej bizarnej istoty držať, alebo prijať život taký, aký je, v celej svojej premenlivosti. 

Nemáme istotu. Nemáme kontrolu. A nemáme ani nekonečno. Máme len tu a teraz. 

Žiadna budúcnosť ani minulosť neexistuje. Preto neberme veci ako samozrejmosť, nečakajme do ďalšieho rána, aby sme svojim blízkym prejavili náklonnosť, aby sme prejavili vďačnosť. A nielen v časoch pandémie. 

Zmysel života spočíva v maličkostiach

Môžeme sa hnať za úspechom a za peniazmi. Môžeme mať vždy dokonalé vlasy a nechty. Byť najmúdrejší, najscestovanejší a najlepší. No keď svet postihne katastrofa (alebo pandémia), na banalitách a malichernostiach prestáva záležať..

Začnime si viac vážiť maličkosti a tešme sa z nich. Veď koniec koncov dokonalý deň a dobrý život je pozliepaný z naoko neviditeľných vecí. Nepamätáme si to, akí sme boli obľúbení ani to, ako sme si kúpili ten kašmírový sveter, ktorý sme chceli celú večnosť.

Naše najcennejšie spomienky sú omnoho obyčajnejšie. Spomíname na široké úsmevy našich blízkych, na to, ako sme sa so svojou prvou lásku držali za ruku či nad ránom na lavičke s bandou kamošov pukali od smiechu. Pretože život je skladačkou okamihov. Skladačkou maličkostí, na ktorých skutočne záleží..

Mohlo by sa ti páčiť aj

Stránka používa cookies, aby vylepšila Tvoju skúsenosť. Predpokladáme, že ti to nevadí. Ak sa mýlime, môžeš vyjadriť svoj nesúhlas. Potvrdiť Čítaj viac