Nenávidím samotu, no i tak ju mám svojím spôsobom najradšej. Keď stojím opretá o múr a predo mnou sa črtá čistá, nevinná nádhera. Slnko pomaly zapadá, deň hlási svoj koniec a ja ešte nie som pripravená sa rozlúčiť. Nikdy som sa nenaučila dávať zbohom.
Celé mesto mám ako na tanieri, no ja som nasýtená dosť. Je mojím pseudo jedlom. Najem sa z neho do prasknutia. Nie žalúdka, ale srdca. Tak veľmi mi k nemu prirástlo. Tak veľmi ho ľúbim. Cítim z neho život a počujem, ako po ňom jazdia autá, zatiaľ čo ja stojím na mieste.
Som človekom, ktorý rád a takmer neprestajne rozpráva. Možno preto si najviac užívam okamihy ticha. Do toho ticha sa započúvam a nechám sa ním unášať. Je súčasťou našich životov a má právo na to, aby sme ho milovali.
Viac nie som sama
Pomaly sa stmieva a noci začínajú byť o čosi chladnejšie. Viac nie som sama. V blízkosti pár metrov zastali dve dvojice a narúšajú auru môjho ticha. Áno, môjho. Privlastnila som si ho a premýšľam, či som ochotná podeliť sa oň s inými.
Rozsvietia sa pouličné svetlá a s klesajúcou teplotou mi stúpajú do hlavy spomienky nie tak dávne, ale pomerne vzdialené. Spomienky na samotu, úplne inú od tej súčasnej.
Spravím som pár krokov a sadnem si na lavičku. Nemá opierku. Akoby mi hovorila: „Nepotrebuješ oporu, poradíš si aj sama. Už si to raz dokázala.“
Iný uhol pohľadu
Dívam sa na rovnaké mesto, ale z inej perspektívy. Pred pár mesiacmi bolo omnoho chladnejšie a ako ľad bolo i moje srdce. Nemal ho totiž kto zahriať. Cítila som mučivú samotu, proti ktorej moji najbližší nemohli bojovať. Potrebovala som omnoho viac, aby sa vo mne opäť rozprúdil život, ktorý zamrzol ako hladina jazera.
Dôvod, prečo som sa rozhodla podeliť s cudzími o svoje ticho, bol prostý – robilo mi radosť s nimi niečo zdieľať. Pretože to pre mňa predstavuje podstatu života. Zdieľať s ľuďmi život. A aj tú samotu, ktorá sa hravo môže pretvoriť do príjemnej, vítanej spoločnosti.
