Príroda nám ukazuje, kto je vládca a kto len otrok

napísala Tatiana Sadloňová

Sedím vo voľnej prírode, na mieste, kam som zvykla chodievať ešte na prechádzky zo škôlky. V ušiach mi hrá hudba, ktorú si púšťam na YouTube. Odrazu cítim, že je čas dať slúchadlá dole a započúvať sa do krás celkom inej melódie. Do rajskej hudby prírody.

Nevedno prečo, no začína ma prepadať pocit, že tie tóny sú oslavné. Prichádzam k myšlienkam, že zatiaľ čo my pomyselne plačeme nad ukradnutou slobodou, príroda ju znovu nadobúda. A patrične tento sviatok oslavuje. Vtáci húfne štebotajú, a ani ten zvuk povievajúceho vetra nie je taký, aký býval kedysi. I konáre stromov pod jeho vplyvom tancujú o čosi vábnejšie, ľahšie a slobodnejšie…

Aj keď sa príroda ešte celkom nezobudila, mám dojem, že sa prebúdza do krajšieho „rána“. Do obdobia, ktoré si zaslúžila, pretože my sme ju o to krásno roky rokúce ukracovali. Po malých dávkach znovu dostáva to, čo sme jej vzali. A my sa na ňu iba s plameňmi závisti v očiach môžeme dívať.

Smútime za slobodou, ktorú si príroda berie späť

Sedím na mieste, ktoré neodmysliteľne patrí k môjmu životu. Kde som bola už niekoľkokrát, no aj tak ho akosi nespoznávam. Je iné. Je nasiaknuté celkom inou atmosférou. I slnko dnes zapadá inak ako kedysi. Zapadá ladnejšie, ako keby sa predo mnou chcelo predvádzať. Doslova a do písmena vysmievať, že ono môže. A že my sme iba divákmi, ktorí nemajú právo na nič, len mu zaryto tlieskať.

Sedím v tureckom sede na čoraz studenšom kamennom kvádri. Dívam sa na čoraz tmavšiu oblohu. Upúta ma zjavenie, ktoré bolo ešte donedávna samozrejmosťou. Vždy, keď som na oblohe zračila lietadlo, pohltil ma pocit, ako keby som uzrela symbol slobody. Nekonečnej slobody a možnosti ovládnuť tento svet tým, že ho budem objavovať…

Čo nám vlastne svet chce povedať?

Dnes tomu tak nie je. Priority sa zmenili a postavenie na svete taktiež.

Svoju moc si opäť do rúk uchopila príroda, s jej lepšími i horšími stránkami, a nám nezostalo nič iné, len my sami sebe navzájom. Ostalo ľudstvo, ktoré stále dookola omieľalo, aké je nutné uvedomiť si priority. Spomaliť, nadobudnúť pravé hodnoty a vyjsť z toho zaužívaného stereotypu, ktorý nám skôr ubližoval, ako dával do života niečo pozitívne.

Sedím na jednom z miest, ktoré už dvadsať rokov tvoria môj domov, a premýšľam. Alebo skôr spomínam. Na všetky tie okamihy, počas ktorých ma ohromila moc prírody. Kde som stála a nechala sa unášať vánkom skutočného života. Kde som stála a uvedomovala som si, že spomaliť a dýchať zhlboka má nejaký zmysel. Ja teraz už viem, aký.

Ľudstvo je len otrokom prírody. Len časťou z nej. Skutočnou kráľovnou je ona ako celok, nie my ako jej časť. A to je posolstvo, ktoré si z tejto celej životnej etapy máme odniesť:

Neboli sme zrodení na to, aby sme vládli. Nie nad prírodou. Nie tomuto svetu.

Mohlo by sa ti páčiť aj

Okomentuj

Stránka používa cookies, aby vylepšila Tvoju skúsenosť. Predpokladáme, že ti to nevadí. Ak sa mýlime, môžeš vyjadriť svoj nesúhlas. Potvrdiť Čítaj viac