Vonku je neuveriteľná zima, no ja som sa aj tak rozhodla vyjsť na balkón. Zahalená do deky, bez papúč. Dotýkajúc sa zábradlia, bez rukavíc. Zvierajúc v ruke šálku kávy, dávno vypitú. Čakám. Dnes sme si dohodli spoločné rande a ty nechodíš.
Myslela som si, že by si ma počas nášho rande nepozval len na dávku kofeínu, a tak si ďalšiu kávu chystám spraviť neskôr. Až sa znovu na istý čas rozlúčime a ja sa budem chcieť utopiť v smútku. Takom, ktorý nemožno cítiť, ale predsa ho cítiš.
Pýtam si tie odpovede, dožadujem sa, aby som ich dostala…
Tak čo, odpovieš?
Asi som hlúpa, keď kladiem túto otázku. A naivná. No ale čo už. Stále stojím na studenej balkónovej dlažbe, opierajúc sa o ešte chladnejšie zábradlie a pozerám, či náhodou neprichádzaš. Pohnem ľavým zápästím. Hodinky v tme zasvietia. Meškáš. Aké typické…
Dnes som si kvôli tebe umyla a vyfénovala vlasy a namaľovala pery rúžom. Nie preto, aby som ťa nimi mohla bozkávať. Ale aby som sa od samej radosti, že ťa po dlhom čase vidím, mohla na teba usmiať. Tak naozajstne.
Rozumieš?
Ak aj áno, ja nie. Nerozumiem. Nechápem, kde toľko trčíš. Netuším, či sa vôbec zjavíš a či ťa mám i naďalej očakávať, ale vopred ťa varujem, že dnes žiadnym výhovorkám neuverím. Na cestách nie sú dopravné kolízie. Tá sa udiala akurát tak v tvojej mysli, keď si sa ma znovu rozhodol zradiť.
Počujem, ako na mňa kričí mamina z obývačky, aby som šla dnu. Nechce, aby som prechladla. Veru, ani mne sa ďalšie čakanie na teba zrovna nepozdáva. Ale dávam ti ešte poslednú šancu. Poslednú minútu. A ak neprídeš, končím.
I naďalej zvieram šálku a premýšľam, aké asi je byť jej obsahom. Byť tam, na pár chvíľ, tvoriť celok, a odrazu sa po kúskoch strácať v útrobách… nevedno čoho. Nevedno koho.
Už som stratila schopnosť sa čo i len definovať. Odobral si mi ju. Siahol si mi rukou priamo do srdca a vyňal si si ju z neho. Odniesol si ju po poslednom stretnutí so sebou preč a ja stále nemám istotu, či sa vrátiš.
Skutočne nastáva posledná chvíľa na zodpovedanie mojej otázky, drahý život. Otázky, či so sebou prinesieš radosť, energiu, empatiu voči horším dňom, šťastie a ďalšie tisícky vecí, ktorými si ma zvykol obdarovávať. Či budeš taký láskavý a začneš znovu dávať zmysel tomuto rýchlemu plynutiu času, ktorý sa momentálne javí ako premrhaný.
Teraz už odchádzam. Idem sa zahriať. No zatváram za sebou dvere v nádeji, že až nazbieram odvahu ťa nabudúce ísť vítať, budeš tam stáť. Bez zbytočných rečí, s darmi, ktoré si mi dlžný. Za moju večnú vieru v teba. Za moju neutíchajúcu nádej.
