Za slnečným parapetom, hľadal som tam tvoje riadky,
slová v básňach, básne v slovách,
nenachádzam, iba naše detské hrátky.
Melódiu tvojho hlasu,
toľko krasu…
A v búrlivom mori tvojich nekonečných slov,
v hlave plnej úletov,
chladu som sa stránil,
útočisko hľadal v slovách tvojich príbehov.
Na dne nočnej oblohy, kde rástli v zime lúče lásky,
v náručí som zvieral oblak plný krátkych citov,
citov vášne, hnevu, bôľu, krásy.
Na sklonku jari hladil som ťa,
vôňou ruží po tvári.
Počuť som chcel,
Dychtil som,
Tvoje slová v mojej hlave vnímať som chcel neskonale,
dookola, naveky.
V krátkych veršoch,
zamotaní,
hľadal som v nej náznaky.
Táto rola v komédií,
v tvojich krokoch…
tragédií,
doznieva mi poľahky.
Kým nepadla moja hviezda a tvoju čakal osud rovnaký,
nemo stojím na rozmedzí štyroch ročných období.
Tvoju lásku slepo vítam s otvorenou náručou,
netúžim po ničom inom,
iba dotknúť sa ťa perami.
