Narcissus

napísala Adriána Rusnáková

V odraze svetla, na druhej strane,
na jej konci vidím tvár.
Spod viečok slasťou zažmúrených
v spleti fantazijných vrav,
ženiem sa cestou otázok a odpovedí,
pre moje srdce ostávajú neznáme.

V jednej chvíli odvážim sa,
odvahou môj svet zaniká.
S jemným dotykom o odraz zrkadla,
rozbije sa na črepy skla.


V skrúšenom tichu stojím a hľadím len,
obraz tváre, čo zbožňoval som,
na tisíc kúskov rozpadol sa,
ako trúchlivý nesplnený sen.

Tak hľadal som ďalej,
po krásnych slovách bažil som v dave,
kým nenašiel som ozvenu vábivú.

Jej láska ku mne smerovala,
z plytkej krásy vyvierala,
nebola skutočná.
Anjelskou tvárou opantaná,
v objatí klamu oblapená, sklamala sa, zavrhnem.

A v jej hrudi srdce pukalo,
na stovky črepov sa rozbilo,
ako moje zrkadlo…

Po jej ozvene už len ticho ostalo.


S dušou ponorenou do driemot,
som kráčal k lesným prameňom,
očarený trblietavou hladinou,
nahol som sa za sľubnou lásky víziou,
lásky pravou a jedinou.

No láske sa nechcelo,
nič viac než pozerať mi do tváre nesmelo.
A napriek túžbe neskrotnej,
ostal som sám, túžiac nezbožne,
no okúsil som len, čo je to mať srdce zlomené,
hodené napospas pýche, chladné a ranené.

Ľúbil som citom márnivo ľúbeným,
no bohmi kruto potrestaným.
Nemôcť ľúbiť, ani byť milovaný,
na brehu jazera stroskotaný,
pod žltým kvietkom narcisu pochovaný.

Mohlo by sa ti páčiť aj

Stránka používa cookies, aby vylepšila Tvoju skúsenosť. Predpokladáme, že ti to nevadí. Ak sa mýlime, môžeš vyjadriť svoj nesúhlas. Potvrdiť Čítaj viac