Kto si, že kričíš moje meno?

napísala Adriána Rusnáková

Keď dívam sa v diaľke tvojich slov,
na oblaky v pohybe, čo po obraze stekajú.

Keď dívam sa v čase späť,
a netúžim už vrátiť do pohybu svet.

Kto si zač, že kričíš moje meno?
Kto má tú moc, že díva sa mi bez slov do očí?
Keď v ruke držím kvet a svet sa zastaví…
Moje úryvky zo snov sa strácajú na pomedzí.

Tvoj svet a môj svet sa na tom javisku hrávajú,
javiskom sa javí spleť javov neprebádaných.

A keď dýcham v lete chladný vzduch,
a momentom sa nekončí ten večný ruch.


Pýtam sa znova,
kto si, že kričíš moje meno?
Kto dovolí si pátrať za hranicami našich myslí,
za hranicami tenkých vrstiev ľadu, čo naše spomienky krehko istí,
ako ranný obzor
nedotknutý, nevýrečný, hmlistý.

Ja býval som na tých miestach sto ráz,
v mysli, v citoch, v perfekciách.

Ruku som ťahal po úpätiach,
naše tváre v mladých srdciach nespútané.

Keď dívam sa do blízka za ťažkú oponu,
už vidím len tieň bývalých sľubov, čo spájali nás v hodinu neskorú.

Predstavy, priania a kvetmi lúku posiatu,
za železnou stenou v mojej hlave schovanú.

Keď videl som veci nevídané…


A ty si kričal moje meno vo chvíľach,
keď moje slová boli neponúkané.

A teraz už viem,
kto si,
že moje meno v tvojich ústach doznieva nedokonané.

Mohlo by sa ti páčiť aj

Okomentuj

Stránka používa cookies, aby vylepšila Tvoju skúsenosť. Predpokladáme, že ti to nevadí. Ak sa mýlime, môžeš vyjadriť svoj nesúhlas. Potvrdiť Čítaj viac