List na rozlúčku

napísala Simona Porubská

Rozišli sme sa.

Včera bolo moje srdce rozbité na tisíc kúskov. Zabudla som na ten pocit. A bolí. Rovnako ako, keď som mala 15. Dnes mám 23.

Lietam si životom ako farbený motýľ a len tak natrafím naňho. Motýľom som naozaj. Som farebná, ľahká, naplnená splneným snom a veľkou zmenou vo svojom živote.

PART I.

Hneď prvé dni ho stretnem. Nezamilujem sa. Len spoznávam chlapa a vravím si “wau”. Mám svoje starosti, a preto to v sebe neriešim, nechávam plynúť. Stalo sa. Je medzi nami neskutočná sexuálna energia, priťahujeme sa ako dva magnety, bohužiaľ, si k sebe nevieme nájsť cestu.

Máme sa radi, ale v našich životoch je veľa neukončených vecí. Moja intuicícia od začiatku vraví: “nemôžeš na tom stavať”. Stále sa presviedčam, že sa to nedeje len tak. Že to stretnutie bolo, povedzme, osudové. Rozchádzame sa.

MEDZIČAS

Je leto a ja si ho užívam. Cítim sa slobodnejšia ako slobodná, som šťastná. Aj spokojná, hovorilo okolie. Stretávam sa s mnohými ľuďmi, spomínam na staršie kontakty a hlavne, prichádza kopec nových. Necítim sa sama ani na chvíľu, aj keď som sama občas bola. Svoj život a čas riadim iba ja. Vyhovuje mi to. Mám veľa energie a chute do všetkého.

Uvedomujem si, že byť slobodným, nie je vôbec zlé. Veľa vzťahov naokolo krachuje. Ľudia sa zaväzujú preto, lebo nechcú byť sami. Nie preto, že chcú byť s daným človekom. Toto sa stalo aj mne. S rozdielom, že moja zasnená hlava a dokonalý svet si budú stále myslieť, že to môže byť inak.

Väčšinou skúšam, až dokým nie som celkom vyšťavená. Stojí ma to veľa energie. Nakoniec, ostávam “vyprahnutá” a prosím o ďalšie emócie. Tie prichádzajú v kadejakých podobách. Aj bolia, aj tešia, stále sú príliš prchavé. Bludný kruh.

PART II.

Zaviedli sme sa opäť k sebe. Je to iné. Zo začiatku dlho pochybujem, nakoniec povolím (rovnako ako na samom začiatku – bola to moja intuícia). Cítim, že sa v ňom veľa zmenilo. Dáva to najavo.

Je iný, je rád, že chcem byť s ním. Snaží sa, dával mi lásku, aj oporu. Počúva ma. Nie je rád, keď sa mračím. Je rád, keď sa usmejem. Bojí sa o mňa, keď som preč celú noc a celý deň a nie som online. Chýbam mu. Teším ho. Napĺňam ho. Aspoň si to myslím, ale toto všetko som naozaj cítila.

Mala som všetko, čo som si priala. Aj tak som bola často nespokojná. Prečo? Neviem, ale prídem na to. Niečo zo seba počujem a derie sa to von, ale bojím sa to napísať.

Chceme to niekam posunúť, v tom sa to začne celé zosypávať. Spochybňujeme sa navzájom, spochybňujeme nás. Sme pod tlakom. Najčastejšie slovo pri našich rozhovoroch začína byť nevieme. Utápame sa sami v sebe. Hľadáme záchytný bod, ktorého sa môžeme držať a môžeme ostať na mieste. Ale on nie je. Ďalej sa to všetko rozpadá pre našimi očami. Ja sa prizerám. Aj on.

Dnes, sa poznáme už rok a pol. Otvorím oči a som sama. Viem, že to nebol osud. Bola to karma.

Mohlo by sa ti páčiť aj

Stránka používa cookies, aby vylepšila Tvoju skúsenosť. Predpokladáme, že ti to nevadí. Ak sa mýlime, môžeš vyjadriť svoj nesúhlas. Potvrdiť Čítaj viac