Hľaďme spolu na svet očami, nie displejom

napísala Simona Porubská

Dlho som si neuvedomovala to, ako na nás dnešná doba vplýva, a ako ťažké je brániť sa jej. Keď ma konečne pomaly puberta necháva na pokoji, otváram oči. Dnešok sa mi úplne nepozdáva, a preto sa pýtam, môže svet za to, akí sme alebo my môžeme za to, aký svet je?

Aj ja som mu prepadla

Som závislá na online svete. Dlho, predlho som si to ani náhodou neuvedomovala a nepripúšťala. Ale teraz sa pozriem okolo seba a vidím ľudí so sklonenou hlavou, ktorí si pomaly nevšimnú ani hlučné a prenikavé zvonenie rútiacej sa tramvaje s vystresovaným vodičom!!!

Namieste je spomenúť aj milióny fotiek a videí počas jazdy autom. Verím, že to nemyslíme vážne. Už nejde len o osobu, ktorá je za volantom. Ide o nás! Každého iného účastníka cestnej premávky.

“Neverila som vlastným očiam a ani ušiam…”

Toto som zdieľala na sieťach aj ja. Jednoducho som musela. Presne v tejto chvíli, ktorá sa odohrala dávnejšie, som si povedala, že mám potrebu to napísať.

Dnes cestujem zo SNV do Prahy. Do vlaku som nastúpila o 8:36. V kupé ma (ne)privítala mladá rodina. Hrala im nahlas pre mňa nepríjemná hudba, ale veď nevadí, chcú zabaviť svoje dve pekné dcérky — bohužiaľ nechceli. Tatik ešte nepustil mobil a prvú vetu svojmu dieťaťu povedal presne o 11:50. Mamka len kričí, aby nerobili hento a tamto, a aby zjedli ten šalát, ktorý majú v rožku, lebo bude zle. Také škaredé, vymýšľajúce, ich neľúbi. Aha.

Zabudla som. Okolo nás sú ešte dva tablety a prenosná playstation. Obaja (už) majú slúchadlá v ušiach, a keď sa ich dcéry niečo pýtajú, sú nervózni, nech ich nechajú tak, lebo už len hodina a pol!!!

Keď sa tvárim, že nevidím

Ja viem, že som vo veľa veciach rovnaká a tiež lipnem na svojom mobile. Ale keď to všetko vidím oproti, chcem sa prebudiť.

Chcem si užívať momenty a chvíle naozaj, nie cez kameru.

Chcem sa s ľuďmi rozprávať, chcem ich počuť, chcem sa ich dotknúť, nie chatovať si s nimi.

Veď koľkokrát sa cez messenger, whatsapp, a ďalšie siete, nepochopíme?

Chcem vidieť a hlavne cítiť emócie, nie používať výkričníky a smajlíkmi vyjadrovať radosť.

Ďalej som si vedomá, že nikto z nás vývoj technológií nezastaví a ten často nie je zlý. Sama neviem nájsť adresu bez navigačky. Samozrejme, keď náš blízky odíde na opačný kraj sveta, máme skvelé možnosti, ako s ním udržať kontakt na diaľku. Ďalšia vec je to, že mňa (a milióny iných) digitálny svet živí.

Načo však byť online, keď sme niekde spolu? Prečo na mobil pozerám dvestoosemdesiatkrát za deň, keď pracujem, keď idem, aj keď nejdem, keď som na wc, keď som v tramvaji, atď…

Ono to nie je dobré…

A som veľmi zvedavá, či budúce generácie — naše deti a deti našich detí, ešte vôbec budú mať aspoň niečo podobné detstvu. Budú behať von, padať na kolená, váľať sa v blate, padať do pŕhľavy, zbierať púpavy a kričať na mamku: “ešte 15 minút”? Prídu špinavé, unavené, zadýchané so zalepenými vlasmi od smoly a červenými lícami? Budú sa hrať na “chudobných” (moja najobľúbenejšia detská hra, ak by ste sa náhodou nudili, haha), predávať pletené náramky, obdivovať staršie deti na ulici a starať sa o tie mladšie?

Toto detstvo bolo moje a ja som nesmierne vďačná, že som ho zažila bez dnešných vymožeností.

Mohlo by sa ti páčiť aj

Okomentuj

Stránka používa cookies, aby vylepšila Tvoju skúsenosť. Predpokladáme, že ti to nevadí. Ak sa mýlime, môžeš vyjadriť svoj nesúhlas. Potvrdiť Čítaj viac