Čakanie na nič a na všetko

napísala Tatiana Sadloňová

Chcela ísť spať skôr. Tak, ako si to sľubovala celé týždne. Bola unavená a vedela, že zaspí hneď potom, čo si ľahne. Napriek tomu ostala sedieť na posteli a nechala chlad izby, aby ju objímal.

Oči uprela na displej hodiniek. Čas ale nevnímala. Zahľadela sa na dátum a striaslo ju.

Pohltená strachom

Zdesila sa, keď si uvedomila, ako neúprosne čas beží. A ako márnila jeden deň za druhým. Využívala ho v prospech svojich vedomostí a dosahovania istých cieľov. Pohlcovali ju však spomienky. Na dni strávené objavovaním nových miest. Ľudí. Stránok samej seba.

Terajšok bol o každodennom vstávaní, rannej káve, zúfalom pohľade do zrkadla a rovnakej náplni dňa. Jej vnútorný svet sa zastavil a ona pritom stále fungovala ďalej. Svet tam vonku urobil to isté, a predsa sa neprestal točiť.

Mala len dve dekády života za sebou a už ju prepadala panika. Zo starnutia a z pocitov úzkosti. Pri pomyslení, že svet sa skutočne nikdy neprestane točiť, rovnako ako čas nikdy neprestane plynúť. To sú dve istoty života prameniace z tretej, tak dobre a jasne známej.

Jediná možnosť na výber

Túžila sa vymaniť zo svojho vnútorného sveta a prejsť do toho vonkajšieho. Tam, kde sa stretávajú všetci a mávajú si na pozdrav. Začínalo sa jej protiviť pozerať filmy, seriály, záznamy z koncertov, pretože kedysi bolo možné priam všetko a teraz.. Stratili sme našu všemocnosť a neostáva nám nič iné, len čakať. Vyčkať, kým znovu príde náš čas.

A práve v tom bode sa rodil jej strach. Stávala sa netrpezlivou. Bála sa, že bude čakať večne a stratí toľko času. Stávala sa všetkým, čím nezvykla byť. Alebo čím bola, no nevedela o tom. Nevedomosť a neistota otvárali Pandorinu skrinku jej duše. Ostávalo iba počkať, čo z nej vyjde.

Iba počkať…

Mohlo by sa ti páčiť aj

Stránka používa cookies, aby vylepšila Tvoju skúsenosť. Predpokladáme, že ti to nevadí. Ak sa mýlime, môžeš vyjadriť svoj nesúhlas. Potvrdiť Čítaj viac