Poznám jedno dievča. Len z videnia – keď na seba narazíme niekde na ulici, usmejeme sa, zamumláme tichý pozdrav a každá ideme svojou cestou. Ona možno na mňa zabudne v tú sekundu, ako okolo nej prejdem, no ja nad ňou premýšľam oveľa dlhšie.
Nie len nad ňou. Nad všetkými dievčatami ako je ona – s tým milým priateľským úsmevom, láskavými očami, výborným prospechom v škole a mnohými úspechmi, ktoré dosiahnu v čomkoľvek, do čoho sa pustia. Vystretá sedí za klavírom a dlhé prsty jej behajú po klávesoch vydávajúcich zvuky náročnej skladby od Mozarta a pred očami mám jej mamu, ktorá si neustále hovorí ,,Ach, aká som na ňu pyšná.“
Svojimi pohybmi výbornej tanečníčky uchvátila už mnohých a svedčia o tom aj všetky súťažné ceny obsadzujúce prvé priečky. Samozrejme, k dokonalosti jej nechýba ani anjelská tvárička nepošpinená jedinou kvapkou mejkapu. Celú túto idylku dopĺňa jej milujúci priateľ, ktorý vždy stojí pri jej boku. Ako inak, aj on spĺňa všetky kritéria dokonalosti.
Je to presne ten typ človeka, ktorým som vždy túžila byť – akási čistá, uhladená a navonok úplne bez chýb. Láskavá a milá ku všetkým. A okolie akoby toto správanie opätovalo.
Keď vidím tieto dievčatá – dievčatá, ktorých úsmev je skutočný, keď sa im pozriem do očí a nevidím žiadne trápenia či dušu rozmlátenú na kúsky – hovorím si, aké neuveriteľné to musí byť žiť tak čistý, krásny, jednoduchý život.
Nemať pod posteľou žiadne strašidlá. Nemať ich v sebe… Nebyť zlomená a nebyť človekom, ktorý sa neustále snaží dať dokopy tých milión drobných kúskov, ktoré z jeho srdca a duše ostali.
Aký to musí byť pocit? Byť obľúbená. Nepošpinená klamstvami, zradou, toxickými myšlienkami a ťažobou tohto sveta. Byť si istá sama sebou a nesnažiť sa zbabelo stať niekým iným. Aké to len môže byť?…
Lenže to sa nikdy nedozviem. Lebo mám na sebe jazvy, ktoré mi pripomínajú všetko, čím som si prešla. Nie som dokonalou figurínou vymodelovanou na to, aby slúžila ako perfektný vzor. Nikto z nás nie je. Ani tí, ktorí tak vyzerajú.
Každý z nás má svoju Achillovu pätu, jazvy na duši a každý má na ceste rozostavaných niekoľko prekážok. Nikto nie je ,,čistý“ či ,,nepošpinený“ týmto svetom.
Všetci sme tak trochu zlomení. Ale všetky tieto zlomeniny, trhliny, ktoré v sebe máme sú nesmierne dôležité – preniká cez ne svetlo. Svetlo, ktoré prináša ďalšiu a ďalšiu nádej do našich životov.
