Až zajtra mi budeš chýbať

napísala Sabina Parimuchová

Do srdca sa mi vkráda bolesť. Zasahuje ma v kaskádach. Líce ma páli. Viem, že keby som sa videla v zrkadle, zarazí ma červený odtlačok dlane kričiaci z mojej belostnej pokožky. Pred očami sa mi vynorí spomienka na jeho úsmev. Prižmúri oči. Lenivo. A vejáriky vrások, ktoré sa mu okolo nich vytvoria, vyžarujú lásku. Sú dokonalé.

Dostávam ďalšiu facku. Slzy mi stekajú prúdom. Sú nezastaviteľné. Brázdia mi tvár a vytvárajú na nej malé potôčiky. Nevydám ani zvuk. Odvážne mu pozriem do očí. Tie jeho sú suché a plné hnevu. Hnevu na mňa. Verím, že keď uvidí, ako veľmi mi ubližuje, prestane. On ma však zhodí na posteľ a hlavu mi vtlačí do matraca. Vzlykám a lapám po dychu.

Vnútro mi horí sklamaním. Tak silným, tak trpkým. Vždy som si myslela, že ma nič nemôže sklamať tak, ako nevera môjho ex. Keď som ho pristihla in flagranti s dlhonohou blondínkou v našej posteli.

Nie. Toto je iné sklamanie. Hlbšie. Mocnejšie. Trasie so mnou v základoch. Chlap, ktorého milujem, na mňa dvíha ruku. Ubližuje mi. Baží po tom, aby mi ublížil. Cez slzy nevidím, atmosféra je dusná. V ušiach mi píska.

Premýšľam, kto každý nás počul, keď sme na seba kričali. Vedia susedia, čo sa tu deje? Počuli nás okoloidúci? Hanbím sa. Hanbím sa za seba, zaňho, za to, že ma zbil, za to, že som mu verila. Hanbím sa až tak, že mlčím. Iba líca mi horia.

„Prosím, prestaň,“ žiadam ho znova a znova bezúspešne.

Mračí sa na mňa. Sladké karamelové oči sú mi cudzie. Je v nich chlad. Žalúdok mi zovrie päsť strachu. Odrazu viem, že sme to prehnali. Už nie je cesty späť. Prekročili sme hranicu. Obaja.

„Prosím!“ skríknem a škrabem sa na nohy.

Nepovie nič. Vezme môj kabát a vyhodí ho pred dvere. Potom mi mocne stisne rameno a tlačí ma pred sebou von z bytu.

„Prestaň, preboha! To nemôžeš,“ kričím zúfalo, bezbranne a vystrašene. „Nemôžeš ma vyhodiť na ulicu! Kam pôjdem? Čo urobím? Nemám ani topánky. Nič!“

Vyšmarí ma na chodbu. Zo zeme dvíha kabát. Loví vo vreckách a vyťahuje z neho kľúče a mobil.

Ticho sa prizerám. Keď všetko pevne zviera v ruke, kabát upustí naspäť na zem a zabuchne mi dvere pred nosom. Plačem. Tentokrát nahlas. Hnevlivo zabúšim. Nič.

Na nohách mam iba svoje vlnené papuče. Oblečiem sa a vyjdem von do zimy. Zapaľujem si cigaretu. Nikotín mi od bolesti nepomôže, ale aspoň prestávam vzlykať. Odhodím ohorok do blatistej trávy a vychádzam z malého dvorčeka, ktorý obklopuje panelák. Zelená brána hlasno zaškrípe.

***

Je mi zima. Prechádzam sa hodinku po okolí, aby som sa zahriala. Čo budem robiť? Blízko bývajú moji priatelia. Môj ex. Nie ten, ktorý ma podviedol. Iný. Dobrý. Mám ich mnoho. Viac, ako by som chcela. Som bezhlavá. Vždy som bola. Do lásky spadnem rýchlejšie, ako bumerang vletí naspäť do ruky majiteľa. A nevidím. Nič. Signály, ktoré sa mi násilne derú pred oči, ignorujem. Nie však úmyselne. Úbohé ružové okuliare zatienia môj úsudok. Som ako deravý kalich neustále bažiaci po naplnení.

***

Zapaľujem si ďalšiu cigaretu. Okolo mňa prechádza zamilovaný pár. Držia sa za ruky a smejú sa nejakému vtipu. Dievča si ma premeria. Zarazí sa, keď zbadá moju domácu obuv. Nič nepovie. Šepkajúc svojmu milému prejde okolo mňa. Sadám si na obrubník a fajčím. Jednu za druhou. Stmieva sa. Počujem smiech, buchot dverí a hlasné motory áut. Predpokladám, že je niečo po piatej.

***

Zelená bránka opäť zavŕzga a ja vchádzam do paneláku. Vchodové dvere sú stále pootvorené. Presne tak, ako som ich nechala. Klopem. Nič. Vnútro mi zaplavuje zúfalstvo a hanba. Budem spať tu? Pred dverami? Predstavím si, ako ma tu niekto nájde. Červeň mi stúpa do tváre. Už tomu rozumiem. Prečo týrané ženy mlčia. Hoci ja nie som týraná žena. Alebo áno?

***

Stojím pred bytom svojho ex. V izbe sa mu svieti. Poznám to tu dokonale. Občas sa stretneme. Sme stále priatelia. Mala som toľko dôvodov, prečo náš vzťah ukončiť. Teraz nedokážem vymenovať ani jeden. Stratili na význame. Všetko predtým mi pripadá dokonalé.

Zazvoním a čakám. O minútu počujem dupot nôh na schodoch. Dvere sa otvoria a v nich stojí On. Usmeje sa. Najprv si nevšimne moje papuče. Keď pohľadom skĺzne po mojej postave, tvár sa mu zvraští.

„Čo sa stalo?“ pýta sa s vážnym výrazom.

Krčím plecami. „Pribuchla som si kľúče,“ klamem priškrteným hlasom.

„Žartuješ?“ Očividne mi neverí. „A čo priateľ,  nie je doma?“

V tom sa rozplačem. Vzlykám, až sa mi trasie celé telo. Objíme ma.

„Prepáč,“ ospravedlňujem sa tichým hlasom a hlavu si opieram o jeho plece.

„Poď dnu,“ chytí ma za ruku a dovedie ma do bytu. V kuchyni mi naleje teplý čaj. Z hrnčeka sa parí a ja si odpijem. Horúca tekutina mi tečie dole krkom. Zima ustupuje. Začínam si cítiť skrehnuté prsty na nohách.

„Čo sa stalo?“

V krku mám hrču. Nedokážem to. Nemôžem to vysloviť. Otvorím ústa, ale zas ich zavriem. Nevydám ani hláska. Srdce mi krváca, ostych, ktorý sa ma zmocňuje je tak silný, že sa len tak, tak nadýchnem. Bolí ma celá duša. Naprázdno prehltnem.

On na mňa hľadí trpezlivými jasne modrými očami. Nepovie nič. Čaká. Je tu pre mňa. Ako naostatok vždy.

Keď spustím, neveriacky krúti hlavou. Čelo mu prerývajú vrásky. Sú čoraz hlbšie. Nie tak dokonalé.

„Ako dlho to trvá?“

„Teraz to vyvrcholilo prvýkrát.“

„Nikdy predtým ťa nezbil?“

„Podľa toho, čo považujeme za bitku,“ odpoviem a usrknem si z čaju.

„Všetko. Štuchanie, silno zovreté zápästie. Všetko!“

„V tom prípade ma zbil,“ priznávam. Líca mi blčia. Tentokrát nie od facky.

„Pre Kristove rany!“ Rukou si prehrabne krátke vlasy. „Dnes ostaneš u mňa. Zajtra ti skočíme po veci.“

„Nemám kľúče,“ pripomínam mu.

„Niečo vymyslíme.“

***

Uloží ma do svojej postele. Kým zaspím, premýšľam nad životom a nad všetkým, čo sa mi prihodilo. Rada som si o sebe myslievala, že som romantik. Večný romantik. Zatiaľ, čo iné nezažijú žiadnu lásku, ja ich zažijem hneď niekoľko. Daň za to sa mi nikdy nezdala privysoká. Kúsok seba som vždy nechala pri chlapovi. Nechcene som mu ho darovala. Až kým mne samej neostala len časť.

Som rozpoltená. Rozštvrtená. Čiastočná bytosť.

***

Je ráno. Dovlečiem sa do kuchyne a pustím sa do raňajok, ktoré ma čakajú na stole.

„Kedy ide do práce?“

„Už v nej je,“ hovorím a dívam sa na hodinky.

Zatne sánku. „Mám chuť ho zabiť.“

Pokrútim hlavou. „Bojím sa, že by ťa skôr zabil on.“

Povzdychne si. „Myslíš, že sa ho bojím?“

„Nie. Ale nechaj to tak. Prosím. Už žiadne násilie.“ Som vyčerpaná. Neostala mi ani štipka energie.

***

Zelená bránka zavŕzga. Vchádzame do dvora. On zazvoní. Nikto sa neozve. Presunieme sa k oknám. Sú staré, drevené a natreté na bielo. Byt je prízemný. Okno je vo výške našich trupov. Zatlačím doň. Nič.

„Počkaj,“ povie mi On a odsunie ma nabok. Z tašky, ktorú doniesol, vytiahne úzku kovovú tyč. Vrazí ju medzi okenice. Chvíľu sa snaží. Okno povolí a potichučky sa otvára. Vlezieme dnu. Najprv on. Potom ja.

„Začni sa baliť,“ prikáže mi. Ja vyťahujem kufre a hádžem do nich svoje veci. Keď mám všetko zbalené, naposledy sa po izbe rozhliadnem. Pohľad mi padne na červené ozdobné srdce visiace na skrini. Pamätám sa, ako mi ho priniesol. Bolo zavesené na ružiach. Srdce vyrobené z tvrdého papiera a vysušených lupeňov. Nechávam ho za sebou. Beriem kufre a On mi pomáha.

Prejdem do kúpeľne. Balím si žiletku, zubnú kefku, šampón. Biela stena oproti mne je poliata červeným vínom. Modrastý obrazec, ktorý na nej vytvorilo, si vrývam do pamäti. V ušiach stále počujem jeho krik, vidím, ako mi trhá pohár z ruky a v záchvate žiarlivosti mi víno chrstne do tváre. Som celá mokrá. Stena za mnou je celá mokrá. Plačem. Jednostaj plačem.

Vychádzam z kúpeľne a spomienku nechávam za sebou. Vchodové dvere nie sú zamknuté. Nikdy ich nezamykáme. Veci vynesieme na malý dvorček. Zapaľujem si cigaretu. Poslednú.

Zelená bránka hlasno zavŕzga. A my odchádzame.

***

Je ďalšie ráno. Otvorím oči. Stále ležím v jeho posteli. Chvíľu tu budem bývať. Kým si niečo nenájdem. Na mobile mi blikajú štyri zmeškané hovory. Viem presne, od koho sú. Ignorujem ich a presuniem sa k oknu. Slnko žiari vysoko na oblohe a chodníky sú pokryté tenkou vrstvou ligotajúceho sa snehu. Otvorím ho a zhlboka sa nadýchnem studeného vzduchu. Nepatrne sa pousmejem a v tej chvíli viem, že všetko bude v poriadku.

***

Mohlo by sa ti páčiť aj

Okomentuj

Stránka používa cookies, aby vylepšila Tvoju skúsenosť. Predpokladáme, že ti to nevadí. Ak sa mýlime, môžeš vyjadriť svoj nesúhlas. Potvrdiť Čítaj viac