Ako chutí život?
Boli dni a momenty, keď som počúvala hlas svojho srdca. Keď som sa rozhodla urobiť to, čo chcem, a nie to, čo by som mala alebo to, čo musím. Boli to momenty kedy som počula rev mojej duše tak silno, že už ju nič nemohlo umlčať a mňa už nič nemohlo zastaviť…
Vtedy som sa nadýchla a bez toho, aby som tušila, kam vlastne idem. Prúdil mnou strach, no moja odhodlanosť bola priam šialená. Vôbec som nechápala. Nedávalo mi to zmysel a nevedela som kam dôjdem a ako to skončí.
No cesta…to ona sa mi zdala tak vzrušujúca, že som musela ísť. Boli to dni a momenty kedy som skutočne žila. Cítila som, ako mnou prúdi život, sila, radosť…Cítila som v sebe tu nespútanú, silnú, múdru, vášnivú ženu, ktorú sa v nás pokúšajú skrotiť. Drala sa na povrch. Nie vždy som jej vyhovela. Bála som sa. Ale keď som sa jej prestala brániť a počúvla ju, cítila som chuť života.
Tvoj vnútorný hlas
Keď sa rozhodneš nasledovať svoj vnútorný hlas, dušu, srdce, intuíciu. Volaj to ako chceš. Vždy budeš vedieť, kedy ťa volá. Nič už nebude ako predtým. A hlavne ty nie, pretože ak budeš konať v súlade so svojou pravdou, podstatou, budeš sa vracať domov, k sebe.
K tej, ktorou si sa narodila.
Prestaneš byť tou, ktorou si sa kvôli spoločnosti musela stať.
Miestami to bude desivé. Opustiť všetko, o čom si si myslela, že je tvoje. Všetko, čo si doteraz žila. Ale ty pôjdeš aj napriek strachu.
Vieš prečo?
Keď prvýkrát urobíš niečo, čo ide proti všetkej logike a pravidlám, no teba to ,,tam,, ťahá a aj napriek strachu to urobíš, potom nebude cesty späť. Urobíš to druhýkrát, tretí…
Občas, na začiatku budeš cítiť výčitky, vinu, možno hanbu. Je to proti všetkým mojím,,presvedčeniam,,. Možno si to povieš. Ja som si to povedala. Nedokázala som dlho pochopiť, prečo robím niektoré veci. Veď takto predsa spoločnosť, svet, život nefunguje… Toto nemôžem, mi často znelo v hlave. Až som si jedného dňa povedala DOSŤ. A prestala som s výčitkami, ľútosťou, pochybnosťami. Prestala som s obviňovaním a vyhlasovaním ,,rozsudku,, nad sebou samou.
Dovolila som si urobiť ,,prúser,, a pochopila, že ja môžem všetko a nemusím nič, že nič nie je dobré, alebo zlé. Že si nemusím nič dokazovať a už vôbec nikomu inému. Že nepotrebujem, aby mi niekto zatlieskal. Že chyby sú chyby, len ak ich tak my sami označíme.
Prestala som dávať ľuďom , činom, situáciam a hlavne sebe nálepky. Prestala som všetko škatuľkovať. Prečo by som mala žiť len tak, ako by sa malo ? A kto vlastne určuje, čo je správne a čo nie? Prečo len jedna pravda by mala byť tá správna? Nie je život dar? Samozrejme, že je.
Nemali by sme život náhodou prežiť v láske, hojnosti, pravde? Ale akej? V tej svojej. Každý má tu svoju. Nie sme rovnakí, no všetci sme si rovní. A práve preto by sme mali rešpektovať jeden druhého.
Každý z nás má právo na svoj názor. Nemusíme súhlasiť, len si dajme navzájom priestor a pochopenie.
A tak sa každý deň vraciam k sebe..
Na ničom inom tak veľmi nezáleži. Aspoň mne nie. Mať kontakt sama so sebou, byť si najväčšou oporou, keď sú časy ,,ťažké,,. Veď sama so sebou som 24 hodín denne. Tento vzťah musí fungovať a byť plný lásky a pochopenia. Koniec koncov, ako inak chceme milovať iných a dať im pomocnú ruku, inšpiráciu, ak sme my sami prázdni? Z prázdnej misky nikoho nenakŕmiš.
Paradoxne, keď som sa vybrala za hlasom svojej duše. Išla proti logike a všetkým presvedčeniam, vtedy som cítila chuť života, vášeň, samu seba.
Boli to momenty, keď som sa postavila za seba samú. Chvíle, keď som odišla z nefunkčných vzťahov, keď som nahlas hovorila to, čo skutočne cítim.
Boli to dlhé vzťahy aj krátke lásky . Bolo to odtrhnutie z reťaze a dychtivý beh na miesta, kde som cítila čerstvý vzduch, nádej, vášeň, život. Boli to priatelia, milenci. Bolo to sledovanie fáz mesiaca, nadšenie z každého splnu. Oranžový východ a ružový západ slnka, šum rieky a spev vtákov. Momenty, na ktoré sa nedá zabudnúť, ľudia, ktorí navždy ostanú v tvojom srdci..
Prestala som deliť veci na dobré a zlé. Už sa viac neobviňujem. Nie je čas na takéto hry. Pochopenie, že dnešok je dar a že ak vždy robíš to , čo naozaj cítiš a robíš to najlepšie, ako to práve ide, stačí. Krok za krokom si dokážeš tvoriť svoj život. Taký, ako ho chceš. To, ako sa budeš cítiť, určuješ len ty. Ty rozhoduješ.
Autorka: Mária Michalcová
