Viac ako všetko

napísala Dominika Surovčíková

V tú noc dážď nedbanlivo čistil špinavé okenné parapety. Našiel ju schúlenú na ulici odetú len v premočenom kabáte, ktorý zakrýval jej nahé myšlienky. „Poď so mnou,“ podal jej ruku a ona šla. Šla, pretože už nemala kam ísť. 

Uložil ju do postele a dotknúc sa jej vlasov šepkal: „Krásna…“ Mohol by sa na ňu dívať celé hodiny. Viróza premlčaných pocitov sa vznášala v ovzduší a pretvárala vzduch na nedýchateľnú hustnúcu masu. Cítil, že ho onedlho udusí. Prudko zakašlal a znova sa jemne dotkol miesta vedľa seba. Avšak, hladil iba prázdnu posteľnú plachtu. 

„Je čas na vaše lieky, pane,“ ozval sa hlas vstupujúci do miestnosti.

Naprázdno prehltol tabletky a pozrel sa na chladnú tvár sestričky. Bol blázon? Je pravda, že šialenstvo striehne v spomienkach? Alebo je len permanentnou známkou samoty?

Žiadna odpoveď. Len kvapky ticha dopadajúce na prázdnu podlahu.

Mohlo by sa ti páčiť aj

Okomentuj

Stránka používa cookies, aby vylepšila Tvoju skúsenosť. Predpokladáme, že ti to nevadí. Ak sa mýlime, môžeš vyjadriť svoj nesúhlas. Potvrdiť Čítaj viac