Reťazec zbraní hromadného túženia

napísala Monika Mizeráková

Už po tretí raz v tomto roku sadám do prvej lavice tesne pred katedrou
a odhodlávam sa rozlúštiť tajný kód v správach s krídlami na modrej lište
Téma sa mení každou hodinou a náladu obsiahnutú vo vetách bez interpunkcie
odrážajú len žlté tváre vymyslených postáv za zrkadlami
Na ničom sme sa nedohodli, opakuješ, bijúc sa do pŕs brániš svoje slobodné srdce
a prebúdzaš k životu tú skrytú zúrivosť,
ktorú si zatlačil po bozkoch tmavovlasej víly
Tá dnes už blúdi po betónovom lese a na tvoje dvere klope,
len keď si potrebuje pripomenúť svoju výnimočnosť
To je ten pravý reťazec dvier uviaznutých v časopriestore, od ktorých sa stratili kľúče


Všetci sa aspoň na moment chceme skryť v dobitých pevnostiach
nabrať sily na boj s drakmi a neústupčivou tvrdohlavosťou
knôtu, ktorý sa nie a nie rozhorieť
ale neostávame navždy, navždy sme predsa sľúbili svojim svalom
berúcim už po stý raz do ruky zbraň hromadného túženia

nikto nie je bez viny
nikto nemá dostatočné zábrany, aby aspoň na zlomok sekundy nepodľahol
horúčave roztúženého tela, ktoré zdá sa celé dekády ležalo popolom
každý si môže byť záchrancom,
každý môže byť trýzniteľom,
výber je ukrytý v hodoch kockou tých na nebesiach,
smejúcich sa zraniteľnosti robotníc v mraveniskách


Na tvoje volanie odpovedám už mnohokrát opakovanými frázami
hlavne zachovať bezpečnú vzdialenosť
sme si vzájomne odrazom, ty ma hľadáš, aby si si vo mne pripomenul bozk,
ktorý ti ona nasadila na líce, ako znak odmietnutia, ako prísľub večného „ale“
zatiaľ čo ja som v tebe našla prechodné bydlisko
na ceste za tým neurčitým pocitom,
že niekto nájde a poskladá tie stratené útržky mojej mysle
som ako šálka, ktorá stratila svoje ucho
stále do nej môžeš naliať čaj alebo kávu
ale ak sa z nej chceš napiť,
musíš ju uchopiť oboma rukami

Držiac sa za ruky, len na pozdrav a rozlúčku
pohládzať na perách vzduch z tvojich pľúc
neočakávame šťastné konce,
prosto žijeme príbehy z vyľudnených vlakových staníc
vieme, že ten druhý sa čoskoro minie, pretože poznáme jeho dôležitosť
vidíme, čo znamená tá jedna sekunda a pohyb mimických svalov,
keď všade naokolo počuť mrholenie
ten druhý sa minie, nevpustiac k sebe pocestného
ani na jedno potiahnutie cigarety

Ale ak ešte zajtra budeš sama…
ak ešte zajtra budeš sám…

Pozvánka na predstavenie leží na stole,
ale všetky divadlá sú až do odvolania zatvorené.

Mohlo by sa ti páčiť aj

Okomentuj

Stránka používa cookies, aby vylepšila Tvoju skúsenosť. Predpokladáme, že ti to nevadí. Ak sa mýlime, môžeš vyjadriť svoj nesúhlas. Potvrdiť Čítaj viac