Osem internistických otázok a šálka osobnej psychohygieny
Päť celých týždňov zabúdam na to rozliate víno na parapete v mojej izbe,
keď som dávala zbohom túžbam rozjasňujúcim horizont
Vždy okolo piatej hodiny nad ránom
mi na rameno kvapkala mrazivá vášeň
pretĺkajúca si cestu komínom v dome renovovanom ešte mojimi rodičmi
Už si nepamätám, na akých základoch sme stavali
ale spomínam si na spoločné rozhodnutie
zbúrať nosnú stenu v tom našom niekoľkokrát zopakovanom „spolu“
Otočenie sa chrbtom k horúcemu kakau a maslu roztekajúcemu sa na lievancoch
Je jednoduché vysloviť „budem tam pre teba navždy“,
keď v podvedomí ešte nebliká kontrolka nabádajúca k okamžitému zastaveniu
uprostred makového poľa na stošesťdesiatom kilometri
rýchlostnej dráhy do stanice nenávratných rozhodnutí
Čo ak nemám mapu, aby som sa vrátila späť k oporným bodom
keď sa ešte zem neotriasala v útrobách
a nechrlila na nás popol zo svojich pľúc?
Každé cvičenie z internej medicíny začína vyslovením otázok
odkazujúcich sa na podrobnú anamnézu vyšetrovaného
Každý z nás by sa už od škôlky
mal pripravovať na taký rozhovor
vytvoriac si mienku o človeku sediacemu oproti
a jediacemu spoločnou lyžicou z porcelánového taniera
len pre istotu, niečo ako epizootologický výskum spolujazdy životom
Namiesto dotazov na preventívne očkovania
však kladiete otázky na preventívne ústupky
pre pokojnú domácnosť,
hlboký zoškrab až do kapilárneho krvácania niečej existencie
Kam až zájde človek, aby niekto miloval
náš nečitateľný rukopis
z lavice v piatej bé?
Žiadny pedagóg vykladajúci pravdy o súhvezdiach
nás nevedel opraviť
V prázdnych kartónových škatuliach od pizze
sa skrýva potreba držať ho za ruku,
pretože mi ponúka život po ňom
a po Ňom – verzia jedna, ja a ON – prvá prehra
a po nej…
Odtlačky nôh v piesku, ktoré zaplaví slaná voda
a ktoré spláchnem mojitom zo šťastnej hodinky
Maľujem si základnú konštrukciu hradieb, ktoré si okolo neho postavím
A to ešte nepoznám všetky škvrnky v jeho dúhovkách
A nie som ani technický typ
A nerozumiem statickej presnosti
Ale som ochotná priučiť sa aj schopnostiam vzájomnej dohody
oblečenej do saka od dvoch rôznych návrhárov
Len si ešte nič nesľúbme a nežiadaj odo mňa
stužkou previazaný, na zlatej tácke servírovaný
môj osobný vesmír
Túžba spojených magnetov na opačných stranách mliečnej dráhy
v ústach modrookého obra so zlatou náušnicou v pravom ušnom lalôčiku
Pohltená vo víre povinností, luxovaných kĺbov a abdominálnych nevoľností
chcem len tie ľalie s odkazom s jeho menom,
ak to môžem takto bezostyšne vyhlásiť,
žiadam však celý svet o zachovanie mlčanlivosti,
pretože doteraz existoval len jeden, deťom ktorého som chcela byť matkou
ale príliš sa bál červenej
a žiadna čiapočka sa predsa nevzdáva svojho plášťa
pre v hmle ukrytú budúcnosť
Na konci príbehu nechcem počuť
„rozhodla si sa nesprávne“
preto sa len neochotne vzďaľujem zo svojho ťažiska
ak ma však dostaneš z mojej komfortnej zóny…
…sľúbme si, že si neponúkneme
stužkou previazaný, na zlatej tácke servírovaný
náš osobný vesmír
Začnime radšej obľúbenou farbou, číslom, hračkou z detstva
na melodrámy máme ešte kopu času
