Na displeji mobilu mi svieti správa od teba a ja premýšľam, či ju vôbec otvoriť. Kedysi dávno by som neváhala. Ani minútu, ani sekundu.. Otvorila by som ju hneď, pretože by som horela nedočkavosťou dozvedieť sa, čo máš nové, ako sa ti darí, a aké veci práve prežívaš.
Teraz mám však pocit, že sa tá chuť vedieť o tebe všetko z môjho srdca vyparila.
Nie, ja to viem…
Vadili mi mnohé tvoje vlastnosti. To, aká si sebecká, majetnícka, sarkastická, urážlivá… Všetkým som sa však dokázala prehrýzť hlavne kvôli našim spoločným zážitkom.
Poviem ti jedno, úprimne, zo srdca. Stále pre mňa znamenáš mnoho. Pokojne by som položila svoj život za ten tvoj a smútila by som, keby sa ti stalo niečo zlé. No možno je to všetko…
Bojím sa. Mám strach, že sa naše priateľstvo vytratilo. Môže za to čas aj tvoje správanie. Brala si ma ako samozrejmosť. Asi sa nechceš zmeniť. Preto to musím vzdať. Pravda je, že mojou priateľkou nie si už dávno. No aj tak ti ešte čosi poviem:
Ak si uvedomíš hodnotu a zmysel pravého priateľstva, môžeme to spolu prekonať a obnoviť náš vzťah. Hoci sa zdá byť dávno stratený. Pokiaľ ale svoj postoj a správanie nezmeníš, časom zistíš, že už viac nefigurujem v tvojom živote.
Nevedno, koho by to mrzelo viac…