My ľudia žijeme na ideáloch. Tak, ako jedlom plníme žalúdky, ideálmi kŕmime duše. Utekáme za ideálnym životom, ideálnym partnerom, ideálnym zovňajškom či ideálnym ja. Ženieme sa za pozlátkom, za predstavou, až kým nenarazíme. Poriadne tvrdo a pokojne aj niekoľkokrát. A vtedy si uvedomíme, že všetko ideálne je vlastne iba ilúzia.
Obsah článku
Posadnutí ideálmi
Už odmalička sa o ideáloch učíme. Vieme, že modrooké blondínky sú mužský ideál krásy. Vieme, že by sme známych mali zdraviť, usmievať sa na nich a odpovedať im, že sa máme dobre, vždy, keď sa opýtajú. Ideálne. Z filmov a kníh sme sa dozvedeli, že existuje pravá láska a raz aj do našich životov vstúpi ten ideálny partner. Počúvame, ako je každý výnimočný a zaslúži si byť šťastný – stačí urobiť to a to a to, potom si všetko potvrdiť pred zrkadlom a ideálny život sa môže začať..
Čo je vlastne ideál?
Ideál je akýsi štandard, ktorý hovorí o dokonalosti. Je to mentálny obraz, ktorý existuje v našich mysliach a predstavách. Obraz, ktorý cestou prišiel o všetku svoju praktickosť.
Pretože, ak si v hlave preberieme svoje ideálne predstavy, a zamyslíme sa nad nimi, prídeme na to, že sú vlastne nielen nereálne, ale aj úplne nepraktické. Napríklad taký ideálny partner. Vidíš ho, ako ťa objíma, nosí na chrbte, ako sa spolu smejete na nejakom hlúpom vtipe, alebo ako ti kupuje zmrzlinu. Nepredstavuješ si, ako sa pri prvom väčšom konflikte pohádate a ty potom plačeš v kúpeľni a nahnevane si utieraš slzy, pretože mu nechceš ukázať svoju slabosť.
Možno sa vidíš, ako letíš do Milána, kde potom nakupuješ to najdrahšie oblečenie, ale do svojej predstavy už nezahrnieš stres z úspešnej kariéry, kvôli ktorému po nociach zle spávaš.
Ideály, ktorých sa držíme za každých okolností
Každá ideálna predstava dokáže skomplikovať naše životy. Avšak, zďaleka najhlbšie zakorenená je predstava o našom ja.
Od okamihu, kedy začneme sami seba vnímať a stávame sa vedomou bytosťou, formuje sa aj naša osobnosť. Vlastnosti, postoje, sny, predstavy. A spolu s nimi aj predstava o nás samých. Tú si často držíme blízko pri srdci.
Ideály nám neukazujú realitu. Predstavujú ilúziu. Hrajú sa s našou mysľou, s nami a spôsobujú to, že máme pocit, akoby nám niečo v živote chýbalo. Nikdy to jednoducho nie je ono.
Ideály, bolesti a sloboda
V puberte som dúfala, že sa zamilujem ako prvá spomedzi svojich kamarátok. Že stretnem lásku, ktorá ma zmetie z nôh. Chlapec mojich snov mal čierne vlasy, držal ma za ruku a nespútane ma miloval. V mojich predstavách. Nedokázala som pochopiť, prečo sa moje fantázie nenaplnia. Chcela som mu predsa odovzdať celu seba. Svoju prvú lásku som nakoniec stretla ako posledná. Mala som 17 a zatiaľ čo všetky moje kamarátky už mali vzťahové skúsenosti, ja som bola stále láskou nepobozkaná.
Počas strednej školy som bola tak trochu rebel. Hájila som slabších aj za cenu trestu. Neznášala som autority. Považovala som sa za sebavedomú, výraznú, nebojácnu a úprimnú. Pravdou bolo, že som mnohokrát svojou úprimnosťou ľuďom navôkol ublížila. Moja drzosť mi spôsobila desiatky problémov, z ktorých som vykľučkovala iba vďaka výrečnosti a šťastiu.
Ideál o sebe, ktorý som si tak strážila počas strednej školy, mi vysoká škola bez milosti vyfúkla. O odbore, ktorý som si vybrala, som nič nevedela a keďže ma nebavil, nijako som v ňom nevynikala. Spolu s mojou nevedomosťou ma postupne opustilo aj sebavedomie. Odrazu som videla pravdu. Bola som iba dievča z malého mesta s veľkou predstavivosťou. Mala som obrovské sny, ktoré patrili dospelosti a boli mi na míle vzdialené. A keď som sa konečne ocitla na ich prahu, nedokázala som prekonať svoj strach a nasledovať ich. Tak som ich pomaly púšťala.
Bolo to ťažké obdobie. Plné depresie, sebaopovrhovania, nefunkčných vzťahov a prázdnoty. Ideály, ktoré živili moju dušu a srdce po celé roky, ktoré mi dodávali energiu a chuť pokračovať, ma teraz ničili. Ak som chcela niečo na svojom živote zmeniť a vystúpiť z toho kruhu nešťastia, musela som sa všetkých predstáv zbaviť a konečne prijať pravdu. Stal sa zo mňa zbabelec, hladný človek, ktorý sa túžobne díva na rodinu hodujúcu pri stole cez zamrznutú okennú tabuľu. Musela som objať realitu. Byť voči sebe úprimná a pustiť všetky nepravdy, všetky ideály, ktoré ma držali pri živote.
Nebudem klamať. Bolo to ťažké, ale oslobodzujúce. Konečne som si splnila niekoľko snov – vycestovala na letnú brigádu a neskôr na rok do zahraničia za štúdiom, založila blog, našla si prácu, ktorá ma baví a nakoniec, zamilovala sa.
Vzdávam sa svojich ideálov
Ideály a predstavy sú nebezpečné. Zavádzajú nás. Klamú. A bránia nám v sebarozvoji aj v napĺňaní našich snov. Preto som sa rozhodla s ideálnou predstavou o sebe samej rozlúčiť. Rozísť sa s ňou.
A mala by si tak urobiť aj ty. Prečo?
Pretože ideály ti dávajú pocit, že nie si dosť. Že nikdy nebudeš dosť. Nie si dosť dobrá, dosť pekná, dosť zaujímavá. Ničia tvoju dušu aj sebavedomie.
A pretože ti ideál o sebe samej zastiera vnímanie. Tvoj jasný úsudok. Nedovolí ti vidieť sa takú, aká v skutočnosti si. S prednosťami aj nedostatkami, ktoré musíš objať, pretriediť a rozhodnúť sa, na ktorých zlých vlastnostiach zapracuješ. Ktoré z nich vylepšíš a staneš sa tak väčším človekom. O túto možnosť ťa tvoj ideál okráda.
Nikdy to nekončí
Možno si niektorí myslia, že boj s ideálmi stačí vyhrať raz. Ono to ale nie je pravda. Ideály sa majú tendenciu vkrádať do našich životov opakovane. Každá etapa nám totiž prinesie niečo nové a je prirodzené, že spolu so zmenami sa meníme nielen my, no menia sa tiež naše predstavy. Preto sa väčšina z nás ideálov nikdy úplne nezbaví. Nie. Sú našou súčasťou. Ochrániť nás pred nimi môže iba úprimnosť. Úprimnosť voči sebe.
