Hra bábky a mora

napísala Adriána Rusnáková

Na spenené vlny horizont padá
na tvoje telo sadá hmla.
Pod závojom čarov postava nahá,
tisícky rokov stará,
ukrytá pod hladinou mora,
nenájdeš v piesku podobného tvora.

Vychádzam z domínia magického oceána,
mojím sluhom sa tvoja vôľa stáva,
takto sa začína naša hra
figúry a pána.

Iba v mojich slovách ty žiješ životom skutočným,
bez vôle navonok,
no opakom sa stáva tvoja snaha vládnuť svojmu telu sľubom nezlomným,
snaha zbaviť sa okov
kľúčom železným.

Puto, čo viaže nás k sebe,
nepremôže žiadna sila známa v tomto svete,
je kúzlom, čo vyplýva z hrude našej zeme,
po stáročia skrytá, v mojich ústach, i v tebe.

Len po tvojom boku budem kráčať,
a nepustím ťa ďalej, než moje oko dovidí.
Ako bábku na nitkách ťa budem ťahať,
tvoje slepé ústa v mojich vidinách,
skrytý otrok
tichú prosbu zakričí.

Krutý netvor
v dunách piesku každú šancu nivočí.

A tam, kde cudnosť s vášňou hraničí,
povstanem z popola, čo na dne mora sa schováva,
osud našu hru otočí.

Z majstra sa bábka stáva,
a z bábky pomaly život vyprcháva,
na mieste, kde horizont za bielymi vlnami mora
opadáva.

Mohlo by sa ti páčiť aj

Stránka používa cookies, aby vylepšila Tvoju skúsenosť. Predpokladáme, že ti to nevadí. Ak sa mýlime, môžeš vyjadriť svoj nesúhlas. Potvrdiť Čítaj viac