Zo života

Šťastie je novodobá droga

Premýšľala som, prečo je šťastie pre nás všetkých tak dôležité. A prečo sa za ním tak naháňame? Každý z nás vníma šťastie ináč – pre niekoho je synonymom lásky, pre iného úspechu, ďalší ho vidí v slobode a cestovaní. Hovoríme o ňom toľko, že pre nás stratilo zmysel. Už ani rovnako nechutí..

Dostali sme sa tak ďaleko, že už si ani nie sme istí, čo šťastie vlastne je. 

Jasné, všetci ho poznáme. Je to akýsi zvláštny pocit úplnosti a spokojnosti. Vidíme ho na tvárach okoloidúcich, ba aj sami sme ho kedysi cítili. 

Zabudli sme ale na pravú podstatu šťastia. Na jeho čírosť a nevypočítateľnosť. Na chvíľkovosť. Chceli by sme ho cítiť vždy a vôbec si neuvedomujeme, že ak by sa tak stalo, šťastie by viac nebolo šťastím, pretože by stratilo svoje kúzlo.

Celý svet ochorel na šťastie. 

Stojíme v zarastenom labyrinte a chceme sa dostať do samého stredu. Ako? Musíme sa k nemu presekať. Stačí odťať konáre, ktoré prečnievajú na náš chodník, a dostaneme sa k ohnivej čaši. Zvíťazíme. A vôbec nezáleží na tom, že po ceste mnohých ľudí urobíme nešťastnými. 

Veď, to je vlastne v poriadku, ono je to dovolené, pretože my sa len hľadáme, na čo máme úplne právo. Máme právo hľadať šťastie. Rovnako, ako ho hľadajú iní.

Ale tým naša honba nekončí. My totiž šťastie potrebujeme demonštrovať. Musíme ho ukazovať všetkým naokolo, prezentovať sa tým, čo všetko si môžeme dovoliť, ukazovať ho na sociálnych sieťach – pred našimi kolegami, bývalými láskami, priateľmi aj nepriateľmi. Pretože šťastie zvyšuje našu hodnotu, to je predsa jasné. Bez neho sme len nešťastne obyčajní ľudia..

A potom tu máme stovky náuk a filozofií, ktoré nás o šťastí učia. Učia nás, ako sa k nemu dopracujeme. 

Ak sa totiž konečne nájdeme a dosiahneme určitú “dokonalosť” – naučíme sa odpúšťať, žiť v prítomnosti, meniť negatívne emócie v pozitívne, byť vždy optimisticky naladení – šťastie už nebudeme potrebovať. Pretože sa z nás automaticky stane chodiaca spokojnosť.

Utrápené ľudské mysle, ktoré sú zvyknuté sužovať sa už po celé stáročia, premýšľajú, ako by mohli zmeniť starý zaužívaný vzorec. Ako by sa mohli konečne vymaniť z koľají, ktoré si tak vehementne vyšľapali a zaradiť sa do prúdu šťastných. 

Vraj, stačí myslieť pozitívne a do života si pritiahneme všetko, po čom túžime.

západ slnka

Nič ale nie je tak jednoduché. A preto, keď príde na rad zlyhanie a naše mysle sa znova prepadnú do hlbín “nešťastia”, smútku či apatie, premýšľame, kde sme urobili chybu. Veď sme mali dokonalosť, osvietenie a sebapoznanie na dosah ruky. Nerozumieme, prečo sa nám to zas nepodarilo, keď to sused zvládol a pery mu zdobí večný úsmev… 

Dostali sme sa dokonca tak ďaleko, že sa z viet typu: “Si negatívna”, stali prachsprosté nadávky. Akoby sme nemali právo na negatívne myšlienky. Pozitívni musíme ostať za každú cenu, to nám predsa hovoria spiritualisti, knihy aj známe osobnosti. Negatívne myšlienky sužujú. Sami sa za ne trestáme. Pozitívne myslenie je našou povinnosťou, tou pravou cestou ku šťastiu.

akoby toho bolo málo, potom zas príde niekto, kto povie, že my sme vlastne našimi skutkami. 

Protistrana mu oponuje a tvrdí, že sme myšlienkami, pretože naše skutky vyvierajú z myšlienok. Je teda logické, že nemôžeme byť skutkami. Tak čo vlastne sme? Sme myšlienky alebo skutky? Môžeme myslieť negatívne a konať dobro? Alebo stačí byť pozitívny a nerobiť nič? Bežný človek vlastne ani nevie čomu veriť. Filozofie o sebapoznávaní a šťastí nás nepodporia, ale vnášajú nám do životov zmätok a nešťastie. 

Vymaňme sa spod nátlaku šťastia a optimizmu

Nechcem pozitívne myslenie haniť. Pozitívne myšlienky plodia ďalšie pozitívne myšlienky, a my sa vďaka nim cítime lepšie. Sme naozaj šťastnejší. Nemali by sme ale zo šťastia vytvárať nové merítko. Nemali by sme sa trestať, ak náhodou nemáme pozitívny deň. Pretože ho mať nemusíme. 

Môžeme byť nahnevaní, mrzutí, smutní. Cesta sebapoznania je dlhá a my si zaslúžime pauzy. A ak niekedy zakopneme, a budeme nešťastní, nevadí. Možno je na tom dokonca čosi pozitívne. 

V stave šťastia a spokojnosti totiž strácame ostražitosť a vytvárame si okolo seba akýsi snový svet. Zabúdame na realitu. 

Nešťastie nás vždy preberie. Je ako tvrdá facka. Znova nám pripomína to, na čo sme zabudli. Že svet okolo nás dokáže byť zlý a krutý, že šťastie je len prchavou ilúziou, že existujú veci, nad ktorými nebudeme mať kontrolu nikdy, nech sme akokoľvek dokonalí, šťastní a osvietení. 

A toto sú presne tie momenty, ktoré nás učia. Chvíle, ktoré nám pomáhajú uvedomiť si skutočné hodnoty a oceniť život pre to, čím naozaj je.

 

Autor Sabina Parimuchová

Sabina je blogerka a copywriterka na voľnej nohe. Písanie pre ňu predstavuje lásku na celý život. V dobrom aj v zlom. K tvorbe ju priviedli príbehy, knihy a myšlienky schované medzi riadkami. Keď netvorí, je ponorená v knihách. Miluje cestovanie, spoznávanie nových kultúr, jógu, tiché rána a prenikavú vôňu kávy.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *