Zo života

Sme posadnutí budúcnosťou?

buducnost_pritomnost_posadnutost

Koľkokrát denne myslíte na to, čo vás čaká o hodinu, dve, deň, týždeň? Možno ste sa myšlienkami zatúlali ďalej. Možno vás trápi, čo bude o tri mesiace, keď skončíte v práci, keď sa presťahujete do nového mesta, keď pôjdete na vyšetrenie k lekárovi, ktoré už tak dlho odkladáte? Budúcnosť je s nami neustále, tancuje na prahu našich dverí, je všadeprítomná.

Budúcnosť sa zmenila na prítomnosť

Paradoxom je, že hoci slovo prítomnosť dobre poznáme, pre mnohých predstavuje jedno veľké neznámo. Slovo, ktoré už dávno stratilo svoju povestnú moc. Prítomný okamih v našich životoch nemá miesto, zahodili sme ho, nahradili. Plánmi, problémami, radosťami, ktoré ležia kdesi pred nami. Vecami, ktoré vlastne vôbec neexistujú, len sa vznášajú kdesi v „budúcoprázdne“. Čas sám medzi tu a teraztam a potom nakreslil neviditeľnú, no jasne definovateľnú čiaru.

Stratili sme prítomnosť

Kedy sme prítomnosť prestali vnímať? Môže za to náš obrovský svet a nekonečné možnosti? Alebo by sme mali viniť moderné technológie, ktoré nám tieto nekonečné možnosti umožňujú skúmať? A nútia nás túžiť po niečom, čo nemáme, bažiť po tom celým srdcom. Až sa z našich snov stáva posadnutosť..

Či už sme si vytýčili konkrétny cieľ alebo len nešpecifický, prenikavé hlasy nás okrikujú zo všetkých strán a vyvíjajú na nás nátlak: chceme lásku a dokonalého partnera, chceme cestovať, chceme sa prihlásiť na kurz varenia, chceme všetko. No nie teraz. Potom.

O mesiac. O rok. Keď sa nám konečne bude dariť v práci. Keď si našetríme tých 5000 eur. Keď dovŕšime 30. Keď si kúpime vlastný dom… Sami si určujeme podmienky, staviame prekážky, ktoré potom musíme preskakovať.

Vytyčujeme si plány, ktoré na nás kdesi tam, v našom budúcoprázdne, čakajú. A my čakáme na nich.

Život sme si už stihli nalinkovať

Naplánovali sme si takmer všetko. Kedy sa zamilujeme, kedy sa usadíme, kedy zmeníme život, kedy budeme šťastní. A pritom všetkom sme akosi zabudli, že dnešok je všetko, čo máme.

Keď som pred pár rokmi trávila svoje pondelkové dopoludnie u psychologičky v kresle, zaskočila ma zaujímavou otázkou. Otázkou, ktorá ma prebudila. Práve som ukončila svoj monológ o nešťastí, keď na mňa ona vysypala: „A nemyslíte si, že stále čakáte na to, kedy už konečne budete šťastná?“

Sánka mi od prekvapenia ovisla, ako som na ňu civela. Jasné, počula som o tom, ako ľudia čakajú na šťastie. Čítala som o tom aj v motivačných knihách. Ibaže, nikdy, nikdy by mi ani na len na um nezišlo, že aj ja patrím do skupiny „čakajúcich“.

Samozrejme, patrila som…

Čo ak nič lepšie nepríde?

Napadlo vám, že možno šťastie odkladáme zo zvyku?

Veď, budúcnosť predsa musí byť lepšia. Vidíme v nej menej stresu, hádok, viac lásky, peňazí, času. Vidina svetlejších okamihov nás drží pohromade. Naše JA je v budúcnosti dokonalejšie, lepšie, iné.

Dáva to zmysel, nie? Že v tom čase už budeme lepšou verziou seba samého, takou tou verziou, ktorá vie, čo urobiť, ktorá ma šťastie na dosah prstov. Vlastne nie, naša budúca podoba ho drží v hrsti…

Na svoje budúce JA kladieme vysoké nároky. Splníme ich? Možno. A možno v čase, kedy sa budúcnosť zmení na prítomnosť, znova plány prispôsobíme a posunieme ich o niečo ďalej. Do vzdialenejšej budúcnosti. A ocitneme sa na nikdy nekončiacej ceste…

Ako povedal Dalajláma:

My, ľudia, žijeme tak, akoby sme nikdy nemali zomrieť…

Slovo smrť vyslovujeme šeptom, budí v nás rešpekt a strach. Ženieme sa za úspechom, celú mladosť naháňame svoje sny, a keď ich konečne dobehneme, vytýčime si nové ciele.

Už ani nevládzeme dýchať, toľko sme si toho zas naložili na plecia. A keď náhodou nemáme čo robiť, trápime sa tým, čo bude zajtra…

…a potom umrieme bez toho, aby sme žili.

Smutné, čo? Môžeme plánovať, koľko chceme, aj tak nikdy nevieme, čo zajtrajšok prinesie. Nevieme, ako na tom budeme o rok.

Nie, nehovorím, aby ste sa na všetko vykašľali, vzali všetky svoje úspory a minuli ich na nové Porsche alebo na výlet do New Yorku. To v žiadnom prípade.

Plány sú dôležité pre našu budúcnosť, a my nemôžeme žiť ako vo filmoch. Nemôžeme žiť, akoby sme zajtra naozaj mali zomrieť. To by mohlo skončiť katastrofou. Alebo prinajmenšom chaosom.

Prestaňme ALE čakať

Nemusí to byť nič radikálne, nikto nás neprinúti prekopať celý život, ak sa na to necítime. Nie. V skutočnosti stačí malý krok.

Ako začnete žiť v prítomnosti?

Vychutnajte si maličkosti – slnko, chuť čokolády, úsmev cudzinca v električke – a tešte sa z nich. Neodkladajte už dovolenku kvôli povinnostiam v práci. Pozvite na rande toho sympatického chlapa, ktorého každé ráno stretávate v kaviarni. Dajte si na hodinku pauzu a choďte si sadnúť na lavičku do parku, ak po tom vaše srdce túži. Ukončite svoj vzťah, ak už dlhšie cítite, že nemá zmysel. Povedzte blízkej osobe, ako vám na nej záleží…

Urobte tak ešte dnes. Nečakajte.

Budúcnosť vám prinesie iba to, čo jej sami dovolíte.

No, tak jej to už dovoľte.  

Autor Sabina Parimuchová

Sabina je blogerka a copywriterka na voľnej nohe. Písanie pre ňu predstavuje lásku na celý život. V dobrom aj v zlom. K tvorbe ju priviedli príbehy, knihy a myšlienky schované medzi riadkami. Keď netvorí, je ponorená v knihách. Miluje cestovanie, spoznávanie nových kultúr, jógu, tiché rána a prenikavú vôňu kávy.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *